olitat

A Žanetin životný príbeh pomaly, pomaličky postupuje do finále…

„Bola som hrozne zaľúbená. Úplne zaslepená. Vôbec ma nezaujímalo, čím sa Branko živí, odkiaľ má toľko peňazí, alebo čo robil dovtedy, kým sme sa my dvaja nestretli. Stačilo mi, že ma má rád a chce so mnou žiť. V Taliansku. V TA-LIAN-SKU! V svojich romantických snoch som sa už videla pri mori, na slnkom zaliatej pláži. S milovaným mužom. A k tomu všetkému sa vo mne prebudila rodená tuláčka, ktorá vo mne už odmalička driemala a ešte nikdy nedostala takú skvelú šancu naplno sa prejaviť. Až teraz. Preto mi neprekážalo, že o Brankovi prakticky nič neviem. Ak mi aj napadlo niečo zlé, rýchlo som to odohnala. Jednak to bolo po všetkých tých krásnych slovách lásky, ktorých mal pre mňa poruke vždy dosť a dosť, úplne absurdné, žeby mi niekedy chcel ublížiť, a jednak som už priveľa rokov bola celkom samostatná. Sama za seba zodpovedná. Rodená Blaváčka. Suverénka…Bola som jednoducho príliš suverénna na to, aby som sa čohokoľvek na svete ešte obávala. Nerozmýšľala som nad tým, čo všeličo sa mi môže prihodiť. Bola som presvedčená o tom, že s akoukoľvek zložitou situáciou si hravo poradím. Mala som už predsa skoro devätnásť rokov. A rozmanitých zážitkov s rozlične strihnutými mužmi aj za tisíc iných žien!

Že je Branko priekupník, narkoman a zlodej, to som vedela. Už tu, doma.

A tak sme v jedno prekrásne, slnečné zimné ráno my štyria nasadli do Džeryho auta a vyrazili smerom na juh. Do Talianska. My s Lindou sme si so sebou nevzali nič. Branko tvrdil, že to je celkom zbytočné. Že nám tam nakúpia všetko, čo budeme potrebovať. Že tam je aj tak omnoho väčší výber omnoho krajších vecí ako u nás. Preto som mala len kabelku a to, čo som mala na sebe. Džínsy, zimnú riflovú bundu, pod tým nejaké tričko a na nohách obuté vysoké členkové tenisky. V kabelke som mala krabičku cigariet, zapaľovač, nejaké tie maľovátka na mejkap, dvoje papierových vreckoviek, pre istotu dva balíčky tampónov a pas. To bolo všetko. Linda na tom bola podobne… Cesta nám ubiehala veľmi rýchlo. Obaja muži – Džery i Branko boli vynikajúcimi, zábavnými spoločníkmi. Cez Rakúsko sme len tak prefrčali. S jednou krátkou zastávkou na obed. Okolo druhej popoludní sme dorazili k rakúsko-talianskej hranici. O tom, že sme už takmer na mieste, nás informoval Džery.

A tam – zo dva kilometre pred cieľom – som utrpela menší šok. Prvý. Auto zastalo. Závory alebo nejaké hraničné búdky ešte nebolo vidieť. Bola tam taká ostrá zákruta. Vľavo aj vpravo – les. Vtedy mi Branko povedal: „Vystúp!“ Začudovane som na neho pozrela. „Načo?“ spýtala som sa prekvapene. „Mne netreba ísť…“ „Ale treba!“ odvrkol mi netrpezlivo a za ruku ma začal ťahať von z auta. „My dvaja ideme cez les.“ Od úžasu som tuším aj ústa zabudla zatvoriť. „Čo ti šibe?“ vyrútila som sa naňho, keď sa mi znovu vrátil hlas. „Prečo by sme mali ísť cez les, keď mám so sebou pas? Normálny pas, platný. A tuším ho ani nebude treba…“ „To si vysvetlíme neskôr. Teraz vystúp. No tak, počula si?!“

To bolo po prvý raz, čo som Branka počula kričať. Žiaľ, nie posledný… Ešte hodnú chvíľu sme sa tam naťahovali. Bez riadneho vysvetlenia som odmietala vystúpiť. Naveľa-naveľa som sa dozvedela, že Branko sa vôbec nesmie v Taliansku legálne zdržiavať. Bol odtiaľ vypovedaný – či ako sa to povie – ako nežiaduca osoba. Natrvalo. Preto bolo pre neho veľmi riskantné pokúsiť sa o normálny prechod cez hranicu. Taliani vtedy obvykle pasy kontrolovali. A keby ho čapli, dostal by to natvrdo. Šiel by rovno do basy. Z akej príčiny ho Taliani navždy vyhostili z krajiny, som sa nedozvedela.

Džery pokojne sedel a vyčkával. O všetkom vedel dopredu. Bolo jasné, že takúto situáciu neprežíva prvýkrát. Tí dvaja grázli boli zjavne dohodnutí. Bolo to trápne. Stáli sme tam a stáli. Nakoniec ma to už omrzelo a súhlasila som. Keby som vtedy čo i len tušila, čo ma v tom Taliansku čaká, zvrtla by som sa na päte a zutekala kadeľahšie. Aj peši by som sa vrátila domov. Na vlastnú škodu som to neurobila… S Lindou som sa rozlúčila s tým, že sa hneď za hranicou znovu stretneme. Džery sľúbil, že nás tam počká. Podrobnosti si upresnili s Brankom. Kde a kedy… Auto odišlo a Branko zabočil do lesa. Ja za ním. Bolo mi z toho všelijako, len nie dobre. V svojom živote som už síce navystrájala kopu somarín, ale ešte nikdy som s platným pasom neutekala načierno cez les. Vedela som si živo predstaviť, čo všetko sa mi tam môže stať.

„Branko, počuj,“ pristavila som ho pri prvých stromoch, „a čo keď na nás poštvú psy?“ „Musíš im utiecť,“ oznámil mi celkom nevzrušene. „A čo keď budú po nás strieľať?“ „Aj vtedy musíš utekať.“ „A čo keď nebudem vládať alebo sa potknem alebo čo…?“ „No tak ťa zastrelia. Je tam toho…“ Dodnes nepochopím, v čo som ešte aj po tejto jeho debilnej odpovedi dúfala. Myslím, že som to všetko brala ako žart. V duchu som sa rozhodla, že keby už k niečomu malo dôjsť, zastanem, vytiahnem platný pas a budem sa ním oháňať dovtedy, kým ma zase nepustia. Za puberťácke vylomeniny sa predsa nezatvára v žiadnej civilizovanej krajine, no nie? Aj bezo mňa je v basách plno… „Žanka, daj mi svoj pas,“ požiadal ma odrazu Branko, akoby mi čítal myšlienky. Už znovu sa usmieval. „U mňa bude vo väčšom bezpečí. Určite behám rýchlejšie než ty. To vieš – prax je prax. Ak by nás naháňali, aj tak budeš musieť tú kabelku zahodiť. Iba by ti prekážala.“ Vytiahla som pas z tašky a dala mu ho. Nazdávala som sa, že na mojich predsavzatiach ohľadne prvého kontaktu s talianskymi pohraničníkmi sa tým vôbec nič nemení. O nič predsa nejde – mávať pasom nebudem ja, ale Branko.

Ten pas som už nikdy viac nevidela…..“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.