olitat

Výňatok z autentického rozhovoru:

olitat: „Máš aj nejakú peknú spomienku na Taliansko?“ Žaneta: „Jedinú. Na more. Keď som ho prvýkrát videla.“ „Čo sa stalo s plodom, ktorý si si priniesla domov?“ „Bola som na interupcii.“ „Nebolo už neskoro?“ „Bolo. Moja gynekologička mi povedala, že zákrok už neprichádza do úvahy. Vypísala mi materskú knižku. Bola som tehotná tri mesiace a dva týždne. Už som sa zmierovala s tým, že budem mať dieťa. Neplánované, nechcené. Nebolo to dobré. Pravdepodobne bolo od Branka, ale existovala aj minimálna možnosť, že ho splodil niektorý zo zákazníkov. Ani prezervatívy nefungujú na sto percent. Ani jeden z tých prípadov ma práve nenadchýnal. Hnusili sa mi obidva. Bála som sa, že by som nebola dobrá mama, že by som to decko nielenže nemilovala, ale dokonca nenávidela. A že by z neho mohlo vyrásť niečo podobné mne, s rovnako j*ebnutou hlavou. Vtedy však zasiahli tety. Ten potrat mi vybavili.“ „Ako – vybavili?“ „Normálka. Za trápne tri stovky v obálke. Tu, v jednej bratislavskej nemocnici. Je to tu bežné. Všetko ide, keď sa chce. Najprv som príšerne krvácala. Vraj to bol mimoriadne veľký plod. Aj mi ho bolo ľúto, ale už na druhý deň som vyrazila na disku. Som ókej. V pohode…“

„Ako ťa privítal tvoj otec?“ „Rozplakal sa. A plakal ešte dobré dve hodiny, keď ma stískal v náručí a nechcel ma pustiť. Potom mi zohnal podnájom. Kým som bola preč, náš dom predal. Ja tam vyzváňam ako blázon a nakoniec mi otvorí celkom cudzia ženská. To bola ale drbnutá situácia!“ „Ako si žila potom? Nemala si ani cent, iba strechu nad hlavou…“ „Ten podnájom mi platil tato a nejaké prachy mi dal aj do ruky. Za nejaký mesiac som si išla hľadať prácu. So svojím vzdelaním som mohla ísť akurát len upratovať. Zašla som do jednej banky. Všetko mi tam poukazovali. Dve poschodia so šesťdesiatimi kanceláriami, záchodmi a ešte všelijakým príslušenstvom. Za dvestopäťdesiat hrubého mesačne. Vzala som lajstrá, povedala som, že sa ozvem a už ma nebolo. Neprichádzalo do úvahy. To by som musela mať aj tri také džoby, aby som sa vôbec uživila. Len podnájom aj s celodennou stravou ma stál štyri stovky. Po tom fiasku mi jeden kamoš poradil, aby som to skúsila v dákom masážnom salóne. A tak som zakotvila tu.“ „Si tu spokojná?“ „Veľmi. Tu presne viem, za čo robím. Mám absolútnu istotu, že sa ma nikto nepokúsi oblafnúť. Raz sme sa dohodli a to platí. Je tu pekne, príjemne a čistučko. Nikto sa mi nevyhráža. Nikto ma nebije. Nikto mi pred nosom nemáva nabitou pištoľou. Nie. Každý sa tu ku mne správa vľúdne, milo, pokojne a s rešpektom. Tak, ako to medzi ľuďmi má byť. Ak mám nejaký problém alebo sa práve necítim, majitelia pochopia a do ničoho ma nasilu nenútia…“

„Čo vieš o Lindinej smrti?“ „Málo. Hneď v ten prvý deň, v deň môjho návratu, som zašla k nim domov. Popýtať sa, či majú o Linde nejaké správy. Tam som zažila veľké sklamanie a rozčarovanie. Od jej mamy som sa dozvedela, že práve včera odcestovala zasa preč. Nazad do Talianska. Minuli sme sa iba o jeden, jediný deň.“ „Prečo sa vrátila do Talianska, keď tam tak veľmi trpela?“ „Asi sa musela vrátiť. Neviem, len si domýšľam, čo sa mohlo stať. Keďže málo zarábala, pustili ju domov. Riadne, aj s pasom. Načo by im aj bola, nie? Jediným možným dôvodom, prečo sa rozhodla pre návrat, museli byť drogy. Najprv ju na ne privykli, aby ju mohli ľahšie ovládať, ale neskôr jej ich odmietli dávať, keď sa im to prestalo vyplácať. Keď sme sa vtedy raz náhodou stretli, už mala dopichané žily. Už vtedy bolo neskoro na nápravu. V Bratislave sú ťažké drogy zúfalo drahé. Ja by som za to svinstvo nedala ani jedno posraté euro. A kde by na ne tu Linda zarobila? Ona sa musela vrátiť. Potrebovala sa dostať k zdroju, ktorý poznala. K jedinému zdroju, ktorý bol pre ňu ešte ako-tak dostupný. K Džerymu.“ „Na čo zomrela?“ „Ani to presne neviem. Keď mi nevolala, po troch týždňoch som návštevu zopakovala. Jej mama mi povedala, že Linda je mŕtva. Oznámili jej to z talianskeho konzulátu. Prepáč, vždy mi príde strašne ľúto, že som jej nedokázala pomôcť…“ …………….“Nechceš vreckovku?“ „Dík. Mám svoje.“ „Pokojne sa vydýchaj, času dosť.“ „Už som v poho… Našiel ju nejaký poľovník. V močariskách, pod vodou, už v rozklade. Strčenú do igelitového vreca na smeti. Ako dáky odpad. Musela mať pri sebe aj pas, keď vedeli zistiť, o koho ide. Hrozný koniec. Bŕŕ.“ „Kto zavinil jej smrť?“ „To sa už asi nikdy nikto nedozvie. Možno nechtiac prehnala dávku ona, možno naschvál oni. On. Ten hnusák Džery či dáky iný pasák, ktorému už bola len na príťaž. Nech sa to však stalo hocijako, podľa mňa si to z väčšej časti zavinila sama. Nemala si s drogami vôbec začínať. A hneď s pichaním do žíl! Iba ak jej to násilím vnútili… Linda bola slabá. Prehrala. Ja nie.“

„A čo sa stalo s tou Kačkou, čo s tebou utiekla?“ „Jéééj, že sa pýtaš! Bolo to komplikované, ale nakoniec sa jej podarilo spojiť sa so mnou, aby mi poďakovala, že som ju vytiahla z toho pekla, aj keď nasilu. Nedávno volala. Vracia sa do školy. Ak všetko dobre pôjde, bude z nej krajčírka. Dohodli sme si stretko. Urobila mi veľkú radosť. Môžem si pripísať aspoň jeden dobrý bodík…“

„Keby si ešte niekedy mala možnosť ísť si vlastným telom zarábať na ulicu, išla by si? Za iných podmienok. Povedzme – s mužom, ktorý by ti poctivo nechával najmenej štvrtinu alebo polovicu tržby…“ „Keby ma nebil, možno aj. A keby ma nenútil robiť, keď by som už nevládala. Lenže ja som sa s takým prípadom nikdy nestretla. Niečo ako „seriózny pasák“ neexistuje. Všetko sú to hnidy. Nenažranci. Feťáci. Svine. Pijavice. Každú ženu vyžmýkajú až do poslednej kvapky a potom spláchnu do kanála. Ako Lindu. Ako stovky iných dievčat… Ha, vlastne nie. Dnes by som tam už nešla. Som hrozne zaľúbená.“ „Ako dlho?“ „Len niekoľko mesiacov. Po návrate som skoro trištvrte roka žiadneho chlapa nemohla ani vidieť. To som bola taká vystykovaná, že mi sex vôbec nič nehovoril…“

„Spomínala si, že niekedy v budúcnosti by si chcela mať dieťa, dcéru. Mladého človeka, za ktorého budeš zodpovedná. Prekážalo by ti, keby aj ona mala prežiť všetko to, čo ty?“ „Áno, prekážalo. Urobím všetko pre to, aby som ju pred takým niečím ochránila. Naozaj všetko. Aj keby som ju musela k sebe priviazať.“ „Bola si v poslednom čase u tej svojej veštice?“ „Bola.“ „Čo ti predpovedá do najbližšej budúcnosti?“ „Ojojój, ani sa nepýtaj! To, čo vtedy. Dlhú, ďalekú cestu a decko…“

…………………………………………………… KONIEC …………………………………………………..