olitat

Som ateistka. Nie kvôli tradičnej rodinnej záťaži, ani z donútenia, ale z vlastného rozhodnutia. Starý otec z tatkovej strany bojoval v Prvej svetovej vojne. Po všetkom, čo v priamych bojoch videl a zažil, sa z frontu vrátil s pošramotenou nohou a celkom zbavený všetkých ilúzií o ľudskom pokolení, vrátane akejkoľvek viery v takzvanú vyššiu moc. S babičkou mali štrnásť detí, z ktorých sa dvanásť dožilo dospelosti. Už v rannej mladosti namiesto vtedajšej povinnej účasti na nedeľných bohoslužbách radšej zahli za prvý roh, kde vystrájali lotroviny. Ani vplyv láskavej, hlboko veriacej starej mamy na nich nezanechal výraznejšiu stopu. Zlomila nad nimi palicu a ak ich už spomínala, s úsmevom ich nazývala „ach, tí moji neznabohovia!“ A potom, čo všetci v zdraví prežili útrapy Druhej svetovej vojny, už skutočne nebolo čo riešiť…

Napriek fámam zlých jazykov na našej základke fungoval voľnočasový krúžok výučby katechizmu. Väčšina mojich rovesníkov sa ho zúčastňovala. Okrem mňa. Cítila som sa vyradená z našej bandičky, tak som raz na maminku vybafla nečakanú otázku: „Mama, a prečo ja nechodím na náboženstvo?“ Maminka sa práve škaredo mračila na kysnuté cesto, ktoré nevykyslo podľa jej predstáv, tak ma rýchlo odpálkovala, aby si aspoň popod nos mohla osamote zašomrať zopár šťavnatých nadávok. „Choď sa spýtať tata!“ Tak som sa išla spýtať tata. „Tato, prečo nechodím na náboženstvo? Všetci tam sú a ja nemám s kým hrať futbal alebo vybišku…“ Bez slova na mňa zaškúlil. A nato rovnako bez slova odišiel. Ako správny muž činu hneď konal. Vysadol na moped a odfrčal. O pol hodiny bol späť. Podal mi ošúchanú knižočku. „Na, čítaj! Babička ti ju posiela aj s odkazom, že snáď sa aspoň jedno semienko ujme…“ A potom sa rozosmial.

Požičanou bibliou, tou múdrou Knihou kníh, som sa poctivo prehrýzla od začiatku až na koniec. Netvrdím, že som v nej všetkému rozumela. Istotne nie na prvý raz. Lenže postupom času som ju čítala znovu a znovu a znovu. Neskôr, vo vyššom veku, som informácie čerpala aj z mnohých iných zdrojov. Až som napokon usúdila, že to veru nie je nič pre mňa… Avšak včera som utrpela šok. Stalo sa čosi nepredstaviteľné: už verím na zázraky. Stačila jediná kratučká správa, ktorá prebehla médiami:

Pápež František v interview povedal: „Byť homosexuál nie je zločin.“

A vyzval všetkých katolíckych biskupov, aby LGBTI – ľudí s otvorenou náručou privítali v cirkvi, pretože: „Boh miluje všetky svoje deti – také, aké sú.“

A to považujem za zázrak: že sa jeden nesmierne statočný pán konečne vzoprel po dlhé stáročia ustálenej dogme. Samozrejme, že pápež František je iba najvýraznejším hlasom, moderne povedané „lídrom“. Tých odvážnych v pozadí, ktorí o tom rozhodli a posvätili záverečný verdikt, je nepochybne viac ako tých povestných sedem. Niekomu to môže pripadať ako neveľmi dôležité, no ja v tom vidím obrovský význam pre budúcnosť. Nie, okná dokorán ešte ani zďaleka nie sú, no už aspoň konečne niekto stisol kľučku a na milimetrík pootvoril dvere…

Rešpektujem náboženské vierovyznanie každého človeka, no predsa len sa najviac orientujem v tom rímsko-katolíckom. Cirkev nie je len nositeľkou a šíriteľkou istých konkrétnych ideí, ale zároveň aj organizáciou disponujúcou nesmiernou politickou a hospodárskou mocou v medzinárodnom kontexte… Už pontifikát Jána Pavla II. vyjadril ľútosť za historické omyly a zločiny, ktorých sa v priebehu stáročí dopustili kresťania v mene viery. Ospravedlnil sa za prenasledovanie a proces s Galileom, za tisícročia trvajúce potláčané práva žien, pasivitu v postoji k nacistickým zločinom, upaľovanie heretikov a obetí inkvizície, či za spoluúčasť katolíkov na obchodovaní s otrokmi. To všetko boli len prvé kroky na ceste cirkvi v ústrety súčasnej modernej spoločnosti…

Pápež František urobil ten druhý krôčik. Hocako drobný, ale zásadný pre úplné zrovnoprávnenie všetkých minoritných skupín ľudského spoločenstva. Žiadalo si to obrovskú odvahu a statočnosť. A napriek tomu, že som zarytá ateistka, s veľkou radosťou okomentujem jeho počínanie a svoje pocity stručným: „Úctivá poklona, Vaša Svätosť!“