Keby som na celom svete šmahom ruky dokázala vygumovať rasizmus, urobila by som to. Neváhala by som ani sekundu. Lenže to nejde. A prestaňme si už konečne klamať do očí. Je tu. Všadeprítomný, bujnejúci okolo nás ako tá burina. Vo svojich záhradách a na poliach sa jej zbavujeme rôzne. No najúčinnejším spôsobom je jej svedomité vytrhnutie aj s koreňom…
Priamy, otvorený rasizmus je veľmi priehľadný a ľahko rozpoznateľný. Priznávam, že s týmto typom som už prestala bojovať. Občas sa nezdržím a aspoň mládeži v tínedžerskom veku sa na názorných príkladoch pokúšam vysvetľovať, v čom je táto ideológia chybná. Ale čo s dospelými? Do suchého piesku jamu nevyhĺbiš a ak sa o to aj pokúsiš, piesok sa akurát len presype a v lebke zostane čierna diera zloby a nenávisti. A proti veľkej prázdnote sa bojovať nedá. Nepomôžu ani nijaké argumenty, ani predkladanie dôkazov. Buďte si istí, že sa vám nevráti nijaká ozvena. Preto ak vidím na ulici niekoho hajlovať alebo začujem kvázi-vtipné poznámky o oplotených rezerváciách či osamelých ostrovoch vyhradených pre isté skupiny ľudí, okamžite odchádzam. Jediné reálne riešenie vidím v čo najtvrdších postihoch a v dôslednom uplatňovaní platnej legislatívy do poslednej bodky litery zákona. Pokiaľ nepomôžu vysoké finančné pokuty, volila by som princíp: trikrát a dosť, aby sa previnilec mal kedy a kde zamyslieť sám nad sebou. Jednak by sa dostal zo skupinového ošiaľu jemu podobných, a jednak by už neovplyvňoval ďalších. Aj škodnú v prírode treba občas preriediť. Besnota je totiž prudko nákazlivá…
Celkom iným typom sú takzvaní „živočíšni“ rasisti. Ich mi je úprimne ľúto, pretože v tom sú v podstate nevinne. Ich racionálne myslenie presne vie, že ich negatívne pocity k niektorým druhom jedincov nie sú správne, no ich organizmus vraví čosi celkom iné. Žijú v ustavičnom rozpore samých so sebou – hlava bojuje so zvyškom tela. Skutočne za to nemôžu. Niekedy ich odpor vyvolá pach, niekedy odlišné črty tváre, než na aké sú zvyknutí, alebo iná farba pleti. Svoj prastarý atavistický postoj majú v sebe zakódovaný a preto je nesmierne ťažké ho denno-denne prekonávať. Ja osobne som takýchto rozpoltených rasistov nestretla veľa a väčšina z nich si s tým svojím vnútorným rozporom vedela dať rady bez toho, aby to ubližovalo im, či ich okoliu…
No za najhorší druh rasizmu považujem ten skrytý. Nie je ľahké ho odhaliť, nie je ľahké ho jednoznačne identifikovať. Príčina je prostá: ako preukázať niečo, čo sa ukrýva v tieňoch a len občas spoza bučka vystrčí rožky? Utrúsi slovko, dve, tu vetičku, tam vetičku, a – zas je fuč. Zo všetkých možných príkladov uvediem len jeden: už dlhší čas mi výrazne ďatľuje do očí aj uší ustálená rétorika našich televíznych moderátorov, redaktorov, komentátorov i novinárov. Všetci bez rozdielu sa síce snažia za každú cenu vystupovať a vyjadrovať „politicky korektne“, na úrovni doby, ale je to naozaj tak?!
Na Slovensku žije množstvo národnostných menšín. V bežných správach sa dozvieme trebárs, že: „42-ročného muža v lese napadol medveď.“ Alebo: „30-ročná Helena F. zo Stupavy podviedla dôchodkyňu a obrala ju o všetky úspory.“ Normálka, však? Zvyčajne je uvedený vek, niekedy miesto bydliska, iniciálky mena a skutok, kvôli ktorému sa v médiách dotyčný ocitol. To je všetko. No nedajbože, ak ide o člena rómskej komunity! Vtedy sa zásadne objaví aj jeho etnická príslušnosť a jej zodpovedajúce prídavné meno určitého bydliska. Opäť bude najvhodnejší konkrétny príklad: „V rómskej osade Lomnička sa strhla bitka.“ Alebo: „Dvaja Rómovia z Letanoviec sa pobili v krčme.“ ….. Už ste niekedy niekde zachytili správu, že: „Beloška Ilona J. maďarskej národnosti narazila do stromu.“? Absurdné, však? Alebo: „Pes belocha z Oravskej Lesnej pohrýzol bielu turistku rusínskej národnosti.“ Tých príkladov by som mohla uvádzať do nemoty, ale myslím, že zmysel je jasný. Prečo zas a zas a zas musia vyčnievať práve Rómovia? Čím sa tak veľmi odlišujú od ostatných? Sú to naši plnoprávni spoluobčania, rovnocenní so Slovákmi, Čechmi, Maďarmi, Židmi, Rusínmi, Rumunmi … Alebo v očiach niektorých nie?!
Obávam sa, že väčšina mediálnych hlasov si ani neuvedomuje, že v podstate ide o tú najnebezpečnejšiu formu rasizmu. Zakaždým, keď zdôraznia, že istá udalosť sa prihodila v „rómskej“ osade istému „rómskemu“ občanovi, v divákoch a poslucháčoch evokujú podvedomý negatívny postoj k Cigánom. Mnoho z nich si totiž povie: „No jasné, zase oni!“ A keď sa to odohráva permanentne, nie je to v poriadku.
Opakujem svoj dobromyseľný predpoklad, že tváre z obrazovky si to vôbec neuvedomujú. /Aspoň v to dúfam!/ A mnohým novinárom ide zrejme o bulvarizáciu danej správy tak, aby zvýšila jej predajnosť. Mne to však nepripadá správne. Skrytý rasizmus je nesmierne nebezpečný. Čertove rožky vystrkuje spoza každého rohu a pozorne striehne na každú príležitosť. Záleží iba na nás, aby sme ho včas rozpoznali a hneď v zárodku odstránili. Niekedy stačí tak málo…
Suchý britský humor - ako vysvetlíš, že... ...
Nedala som rovnítko, nechcete uznať môj... ...
Národnosť verzus rasová diskriminácia.... ...
No a ja si myslím, že toto prisudzovanie "... ...
Aj ja som to zachytila, ale myslím si, že to... ...
Celá debata | RSS tejto debaty