olitat

Som všežravec s výraznou preferenciou mäsových výrobkov a – milujem psy. Raz som sa pokúšala o očistnú kúru organizmu, no nedopadlo to dobre. Nechápem, ako to vegeteriáni či vegáni dokážu. Síce ich za to obdivujem, ale ja by som trvalo nedokázala prežiť na strave z chalúh alebo sena. Dva-tri dni ešte možno, avšak navždy? Ani za svet. Už na štvrtý deň sa mi začala točiť hlava a pociťovala som ukrutnú potrebu. Nie, nemýľte sa, nešlo o sex, ale o naliehavé nutkanie zahryznúť do hocijakého kúska mäsa v dohľade. Obávam sa, že v krajnej núdzi by sa zo mňa mohol stať aj kanibal. Na šťastie moje, aj môjho dvojnohého blízkeho okolia taká situácia zatiaľ nikdy nenastala. No na pustom ostrove medzi stroskotancami? Ktovie, ako by to dopadlo! To by som za seba veru nemohla ručiť…

Psy milujem odjakživa. Malé, veľké, tučnučké, štíhlunké, chlpaté i úplne bez srsti, čistokrvné, aj tie s rodným listom „otec i matka neznámi“. Všetko jedno. Láska je láska a tej sa neubrániš. Z ich strany ku mne väčšinou pociťujem podobnú mieru sympatií. Len v kútiku mozgu ma máta presvedčenie, že z ich strany ide viac o vypočítavosť než o úprimnú náklonnosť. Keď kráčam po ulici, zbiehajú sa ku mne z každej svetovej strany. Všetky bez výnimky radostne slintajú, vrtia chvostíkmi a všemožne sa pokúšajú votrieť do mojej priazne. Nepodľahla som falošným ilúziám, že by šlo o neodolateľné fluidum, vyžarujúce z mojej očarujúcej osobnosti. To naozaj nie! Príčina je úplne prostá: jednak ich skvelý čuch podľa pachu mojej pokožky okamžite rozpozná zarytého mäsožravca rovnakej krvnej skupiny, a jednak cestou z práce si zvyknem nakúpiť. A čo by to bolo za nákup bez parádneho nákladu výkvetu našej stravy…

V ten kritický deň bol postup rovnaký. Rovno z obchodu na malom námestíčku som zabočila ku skratke vedúcej k nášmu domu. Takmer poslepiačky, pretože som sa radostne vytešovala zo svojej veľaúspešnej nádielky. Môj aktuálny úlovok obsahoval nielen pravé domáce klobásy, ale aj poctivú debrecínsku, ktorá sa v našich potravinách málokedy objavovala. Práve som zamyslene hútala nad tým, či bude na večeru pečené kuriatko alebo len studený nárez, keď som si odrazu uvedomila, čo to kráča oproti mne. Nebudem za statočnú. V tom momente som doslova stuhla. Psy milujem, ale to, čo tam kráčalo, nebol pes, no smrtiaca zbraň. Vysoká, štíhla, elegantná, impozantná, čierno-čierna nemecká doga. Hoci na vôdzke, ale bez náhubku. Vedľa nej šiel majiteľ. Namôjdušu sa podobali! Aj on bol celý v čiernom, vysoký, štíhly, elegantný a vyzerajúci, že má všetko pod kontrolou. Ešte aj chôdzu mali zladenú… Priznávam, zazmätkovala som. Láska je pekná vec, ale igelitka plná neodolateľných pochúťok je niečo celkom iné. Ako ju môžete ubrániť proti maškrtnej opache, s ktorou si prakticky hľadíte z očí do očí temer na rovnakej úrovni? Ak po mne od samej radosti skočí, nezostane zo mňa ani mastný fľak! Chodník, cez ktorý som musela prejsť, bol sotva meter a pol široký. Vľavo betónový múr, vpravo nepriechodné husté krovie. Mala som len jednu možnosť: veľmi nedôstojne opustiť bojisko a zacúvať späť do obchodu…

A vtedy sa to stalo. Čierny štvornohý krásavec pomykal hlavou a vrčivo vyštekol : „BAF!“ Okamžite som sa chcela zvrtnúť na päte. No v tom istom okamihu sa mi za chrbtom ozvalo rovnako nebezpečné, rovnako vrčivé, iné výstražné: „BAF!“ To som už rovno podskočila od hrôzy. Čo to dalo, natlačila som sa do pichľavej ohrady a v úžase skenovala situáciu. A nemohla uveriť vlastným očiam. Z druhej strany sa k nám blížila ešte jedna rovnako vysoká, rovnako štíhla a rovnako elegantná nemecká doga – s podobne vyzerajúcim majiteľom. Až keď som pochopila, že tí havinovia nešli ani po mne, ani po obsahu mojej igelitky, som sa konečne zhlboka nadýchla. Tie dve prenádherné štvornohé zvieratá, čo vyzerali navlas rovnaké, akoby boli z jedného vrhu, sa len pozdravili. Vyjadrili si vzájomnú úctu. Dva grandiózne psie exempláre oproti sebe a ja kdesi v strede medzi nimi…

Nechala som ich v pokoji prejsť a vychutnala si ten pohľad, aký sa málokomu málokedy naskytne. Až potom som sa na ešte stále roztrasených nohách pobrala domov. Hanba-nehanba, ako prvé som skontrolovala, či moja spodná bielizeň pri tom súčasne čarovnom i desivom zážitku neutrpela dáky nežiaduci toaletný defekt. Ale nie, obe sme vyviazli bez úhony – aj čipky, aj ja. Len to moje sebavedomie dostalo trochu na frak. Avšak pri prvom nasledujúcom pomojkaní sa s tromi trpasličími jazvečíkmi sa napravilo aj to…

Táto mierne hororová príhoda nijako neovplyvnila moju celoživotnú lásku ku psom. No v ten večer som radšej navarila kapustné fliačky. Len tak, pre istotu. Jeden bezmäsitý deň sa predsa dá vydržať, no nie?