olitat

V tom roku naša demokratická väčšina schválila letnú dovolenku typu „the first minute“. Alebo po našom: kto prv príde, ten prv melie. All inclusive. Čiže: jedz a pi, koľko len vládzeš – máš to v cene. Kam? Letecky na Malorku. Nijaké dvadsaťhodinové trmácanie sa autobusom, žiadne konzervy alebo instantné jedlá. V prvom rade som si skontrolovala skromný zostatok na svojom bankovom účte a radostne som skonštatovala, že si taký luxus môžem dovoliť dokonca aj ja. A keďže všetky potrebné formality za mňa vybavoval niekto iný, mne zostávalo iba sa pol roka tešiť na vysnívaný desaťdňový zájazd. A aj som si to vychutnávala. Veď to očakávanie je na tom to najkrajšie…Neprešiel deň, aby sa éterom hore-dolu neprenášali esemesky či maily od členov našej partičky ohľadne informácií o vybavení poistiek, medzinárodných zdravotných preukazov, očkovacích procedúr, odstraňovaní podozrivých materských znamienok či zháňaní tých najvhodnejších kufrov a tašiek. Hja, šťastná to cestovná horúčka!

Ten týždeň pred odchodom bol v Bratislave mimoriadne horúci. Teploty neklesali pod 36 stupňov v tieni. V práci sme nemali klímu, tak to každý kolega riešil po svojom. Niekto ventilátormi, stojaci za rysovacou doskou mokrými uterákmi za krkom, sediaci s holými nohami ponorenými v lavóroch so studenou vodou. Cesta domov bola tiež polhodinovým utrpením. Pot sa z nás lial ako z pokazeného vodovodného kohútika. A po vystúpení z autobusu ma ešte čakalo päťminútové peklo pod ostro páliacim slnkom, bez kúsočka osviežujúceho chládku. Len vidina blížiaceho sa odchodu do prívetivejších zemepisných končín ma dáko dostala k nášmu domu, do chladnejších priestorov vstupného vestibulu…

A odrazu som zistila, že sa doň nedostanem. Sotva dva metre od brány som zbadala nečakanú prekážku. Presne uprostred rozľahlej haly majestátne trónila obrovská hromada čohosi žltohnedého, čo sa nedalo ani prekročiť, ani obísť. Keď som na to kopisko lepšie zaostrila, skonštatovala som, že to je pravdepodobne čosi živé. Široký krk rámoval obojok a do strán natiahnuté štyri laby hrubšie než moje stehná, zakončené dlhými pazúrmi najviac pripomínali čosi medzi dospelým urasteným tuleňom a voľne pohodenou mladou veľrybou. Práve som sa rozhodovala, či mám volať na ratu políciu alebo rovno hasičov, keď sa od výťahov ozval mužský hlas: „Dobrý deň, slečna! Len pokojne poďte, to je naša Lucinka. Nemusíte sa báť, ona ešte nikoho nepohrýzla!“ Trochu sa mi síce znížil tlak, ale nebolo to bohviečo… Aspoňže to hebedo malo majiteľa na dohľad a dosluch! Lenže v duchu som si okamžite pomyslela: „No výborne, a také si už počul, že všetko je niekedy po prvý raz? A kadiaľ sa asi tak mám prešmyknúť, keď zaberá takmer celú šírku životného priestoru?“ Avšak vedela som, že mojou jedinou nádejou je udržať kontakt s chlapíkom stojacim tam kdesi ďaleko vpredu, preto som nahlas zakričala: „Ááá, tak tento krásny havinko sa volá Lucinka?“ Ako prvá na svoje meno zareagovala tá beztvará hruda mäska. Na centimeter zdvihla hlavu, zafučala a trošku sa pomrvila. Okamžite mi na holých nohách pristála mohutná spŕška psích slín. „Sotva sa sem dostala. To viete, tie horúčavy… Hneď ju vystrelo, aby sa aspoň trochu schladila na tejto kamennej dlažbe.“ Ja by som sa taktiež rada schladila, ale pod vlažnou sprchou vo vlastnom byte – no to by som sa tam najprv musela bezpečne dostať…

„No prosím, už tu máme aj výťah! No poď, Lucka, nastupujeme! Idete s nami?“ No ešte to tak! „Nie, ďakujem, ja to mám po schodoch…“ zaznela moja odpoveď. A s hrôzou som sledovala, ako sa ten niečí 200-kilový miláčik neochotne zviecha na všetky štyri. Potichu som sa začala modliť k vesmíru. „Lucinka, zlatíčko, len sa nepošmykni, prosím, prosím, len sa nepošmykni…!“ Keby sa totiž tá ozruta na mňa hoci aj nechtiac zvalila, moji dedičia by si už nemuseli lámať hlavu nad tým, akú truhlu či urnu vyberú. Na moje pridlávené pozostatky by im úplne stačila krabica na pizzu… Lucinka to napokon zvládla. Z posledných psích síl sa vyštverala nahor a kolísavým krokom sa pobrala za svojím pánom. Jej pohyb sa podobal na hojdanie morského korábu na rozbúrenom mori. Akonáhle sa ocitla bližšie k výťahom než ku mne, neodpustila som si poslednú otázku: „Ale to je istotne dáka čistokrvná rasa, však?“ „No samozrejme!“ zaznela hrdá odpoveď. „To je pravá malorská doga. V celej strednej Európe sa vyskytujú len dva exempláre!“ A akurát ja musím mať to šťastie, že toho jedného z nich si musel privliecť práve do nášho domu!!!

Lucinka sa sotva prepchala cez dvere nákladného výťahu. Zaraz som si privolala susedný osobný. Do svojho bytu som skôr vpadla ako vošla. Až za zamknutými bezpečnostnými, oceľou spevnenými dverami som si odfúkla. Ledva som skopla sandále, už aj som sadla k počítaču a na všetky svetové strany som mailovala mierne nezrozumiteľnú správu: „Mňa na Malorku nedotiahnete ani párom volov! Na ostrov, kde žijú také obludy, nejdem!“ A potom som sa zahĺbila do prieskumu. Po dôslednom googlovaní som zistila, že ani jeden obrázok nepasuje na „našu“ Lucinku. Tvarom vari aj hej, ale veľkosť nesedela. Veď by ich prikryla jedinou svojou mohutnou labou! Alebo sa majiteľ nechal napáliť predávajúcim, alebo ju z priveľkej lásky vykŕmil do nadštandardnej veľkosti. A možno išlo o dákeho mutanta pravekého, dávno vyhynutého plemena…

Samozrejme, na Malorku som napokon išla. Dala som sa ukecať. A naozaj to bola luxusná dovolenka snov – tá najkrajšia v mojom živote. V areáli ubytovacieho komplexu, ani na pláži sa nevyskytovali nijaké predpotopné opachy. No akonáhle sme sa vybrali na prechádzku po okolí či na poznávací výlet, neubránila som sa ustavičnému obzeraniu sa cez plece. Len tak – pre istotu…