olitat

Veľakrát v svojom živote som počula vetu: „To decko proste neobsedí a neobsedí.“ Odborníci tento úkaz nazvali hyperaktivitou. Pri detičkách a psíkoch sa takáto nadmerná energia dá odbúrať celkom jednoducho: častými prechádzkami. V oboch prípadoch odporúčam praktické opatrenie – bezpodmienečné použitie síce dlhej, ale zato pevnej a spoľahlivej samonavíjacej vôdzky. Jednak si tým ušetríte nabehané kilometre pri naháňaní nezvládnuteľného nespratníka a jednak si ušetríte kopu nervov i finančných odmien za ich dolapenie. Pri adolescentoch ide o obdobný problém. Pre váš duševný pokoj je žiaduce zapísať ich na toľko voľnočasových, najlepšie kolektívnych športových krúžkov, koľko len stihnú obehať. A čo s dospelákmi? Pokračovať v začatom. Ich nadpriemernú energiu je potrebné odbúrať alebo v rôznych posilňovniach, alebo pri častých sexuálnych aktivitách. Pri správnom dávkovaní je kladný výsledok zaručený…

Nášho najznámejšieho hyperaktívneho jedinca pozná celé Slovensko. Odkiaľ? No predsa z parlamentu! Neviem, či ho v detstve kŕmili pušným prachom alebo dákou inou výbušnou zmesou, no jedno je isté: jemu to zostalo dodnes. Pravdepodobne sa neriadi mojimi praktickými, vyššie popísanými odporúčaniami, pretože nielenže v svojich excesoch pokračuje, ale dokonca tú svoju vrtuľu v zadku neustále vytáča na maximum. Dokonca sa mi zdá, že sa to zo dňa na deň zhoršuje. Keďže evidentne neaplikuje ani jednu z jednoduchých rád odborníkov, do úvahy by teoreticky prichádzala ešte tretia varianta liečby: tá medikamentózna. Žiaľ, iba teoreticky. V jeho konkrétnom prípade by sa totiž celkom minula účinkom. Utlmujúce sedatíva pôsobia na centrálnu nervovú sústavu. Nervovú sústavu by mu vari aj upokojili, ale bez riadiacej centrály …?! Nie, to by nešlo. Piliny namiesto mozgu len ťažko ovplyvníš syntetickou liečbou!

Náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy sa opäť dal počuť. Jeho patologická závislosť od verejných vystúpení kulminuje. Už mu nestačí prezentovať svoje šialenosti každý druhý deň, ale preradil rýchlosť a najnovšie nás obťažuje svojimi psychotickými geniálnymi nápadmi každučký deň v týždni. A obávam sa, že si nedá pokoj, až kým tých tlačových besied neabsolvuje aj viac za deň, vrátane odpočinkových víkendových hodín. Pojmy ako „brzda“ či „obmedzená rýchlosť jazdy“ mu očividne nič nehovoria. Po zamietnutí jeho návrhu na 500-eurový príspevok každému občanovi, ktorý sa zúčastní septembrových volieb, prišiel včera s ďalšou šialenou jóbovkou: poslanci nášho parlamentu nemajú dostávať súčasný plat, ale majú si „dobrovoľne“ znížiť príjem na úroveň aktuálnej priemernej nominálnej mzdy v našom hospodárstve, pričom rozdiel by bolo možné dorovnať zo stranníckych financií. Aj tomu miminku v plienkach je jasné, že takýto idiotský návrh nebude odobrený! Ide o populizmus najhrubšieho zrna. Náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy sa stavia do pozície toho chrumkavého ľudomila, ktorý pre svoj národ pôjde aj po žobraní, zatiaľ čo tí bakaní poslanci, ktorí s ním nebudú súhlasiť, sú hotoví vlastizradcovia…

A toto vymetené indivíduum sa nazdáva, že mu tieto otrávené návnady zožerieme aj s navijakom?!

Skutočne som stále viac presvedčená o tom, že škodnú treba humánne odchytiť a dopraviť kamsi, kde sa z nej stane „neškodná“. Za vhodné lokality som dovčera považovala napríklad Aljašku alebo Japonsko. Dnes mi už Japoncov prišlo ľúto. V posledných desaťročiach mi nevyviedli nič také hrozné, aby si zaslúžili natoľko krutú pomstu. Napokon som vylúčila aj Island – vďaka ich nesmierne sympatickej premiérke Katrin. Aljaška sa mi stále pozdáva, no pridala by som ešte Grónsko a Sibír. Obrazne povedané: holý zadok na studenom snehu už schladil nejednu horúcu hlavu… A hoci sa mi Sibír veľmi pozdáva, kvôli súčasnej politickej situácii sa mi tá predstava stráca v nedohľadne. Avšak nemôžem si odpustiť troška fantazírovania: viete, akú spúšť na ľudskom tele dokáže napáchať majestátny sibírsky tiger? Alebo aký chaos by ten náš Matelko spôsobil v ruskom hospodárstve? Totálny zmätok a rozvrat by zaručene ukončili boje s Ukrajinou…

No kým sa moje skryté túžby nenaplnia, vyčlenila som si zopár krajčírskych metrov a každý deň z nich strihám jedno políčko na vojenský spôsob. Koniec septembra je síce v nedohľadne, no ja nestrácam nádej, že sa ho predsa len raz dočkáme. Zatiaľ si len v duchu opakujem slovíčko nášho klasika: „VYDRŽAŤ!“