olitat

Odkedy som sa dozvedela detaily ohľadne svojho narodenia, je mi celkom jasné, že Jej veličenstvo matka príroda mi systematicky ide po krku. Nebyť jedného skúseného pána profesora a následnej nadštandardnej starostlivosti, nebola by som tu. Netvrdím, že by to pre ľudstvo bola ktovieako veľká škoda, ale aspoň mojim rodičom by to nepripadalo správne. Keď sa deväť mesiacov o niečo snažíte, ale vaše úsilie napokon skončí bez finálneho výrobku…?! Netuším, o čo tej zlej, zákernej a zlomyseľnej macoche ide. Veď každému musí byť úplne jasné, že definitívne víťazstvo má už dávno zaručené, tak prečo sa uchyľuje k natoľko špinavým čiastkovým provokáciám? Ak už neudrie päsťou, tak aspoň postraší. A občas to je teda riadna šupa…

Jedného dňa sa celá naša rodina z najstaršej bratislavskej štvrte presťahovala do tej najmladšej. Odrazu sme mali nielen teplú vodu, vaňu so sprchou, ale aj luxus vlastnej izby – mojej prvej. Všetci sme z tej náhlej zmeny boli natoľko vytešení, že nám celkom unikli možné problémiky v súvislosti so zmenami a nevyhnutným prispôsobením sa novému, nám dovtedy neznámemu eko-priestoru. A tak sa stalo, že ma tá potmehúdska odveká rivalka nanovo dokázala zaskočiť… Práve som sa strmhlav rútila do záverečného rozuzlenia napínavej detektívky, keď som zrazu kútikom oka zbadala na stene pri okne čosi, čo tam rozhodne nepatrilo: obrovskú čiernu machuľu. Ako prvé mi hlavou prebleskla možnosť zatečenia. Lenže práve ani nepršalo, ani sa náš byt nenachádzal pod strechou. Pomaly som odložila knihu a na zvláštny úkaz lepšie zaostrila. A s hrôzou som zistila, že to čierne čudo je nepochybne živé. Hoci si na tej žltobéžovej tapete iba tak nehybne vegetilo, osem dlžizných chlpatých nožičiek malo nespornú výpovednú hodnotu. Namojdušu, veľkosťou sa to blížilo novorodenému mačaťu. Rozpätie hrubých chodúľov bolo najmenej desať centimetrov. Véééľmi opatrne som vstala a ešte opatrnejšie za sebou zatvorila dvere. Nato som sa vrútila do kuchyne, kde si dosiaľ bezstarostne čítala noviny hlava rodiny. „Tatko, do izby mi niečo vliezlo a je to tááákto veľké!“ Mužská rodičovská polovica našej rodiny bola zvyknutá na to, že jej ratolesti majú občasné sklony k preháňaniu, ale ako na všetko pripravený muž činu ihneď vstal, ozbrojil sa plácačkou na muchy a pobral sa k mojej izbe. Stačila som len vydýchnuť: „Na to monštrum ti plácačka nebude stačiť. Ešte tak sekera…“ „Všetky sekery sú v pivnici. A nejanči…“ I vošiel do mojej izby. Ako vošiel, tak sa o tri sekundy aj vrátil. „No, tentokrát si mala pravdu. Na to hebedo budem potrebovať niečo údernejšie…“ zašomral. Trošku prekutral pohotovostnú príručnú poličku a nazad šiel s kladivom v jednej ruke a hrubým pollitrákom v druhej. Na nos si ako primárnu ochranu nasadil veľké slnečné okuliare, cez plece prehodil najbližšie visiacu utierku. Takto pripravený na každú eventualitu vkročil na bojisko… Dodnes neviem, ako tú opachu zlikvidoval – či ju vyhodil von oknom, alebo spláchol v záchode. A ani ma to nezaujíma. Hlavné bolo, že sa jej zbavil. K novinám sa už nevrátil. Až do svitania meral aktívne okná v celom byte a venoval sa jednoduchým výpočtom. Hneď ráno sa pobral na nákup materiálu. Do večera zmajstroval sieťové zábrany, na druhý deň ich aj osadil. Evidentne ani jemu príliš nevoňala predstava invázie čiernych skokanov… Ešte týždeň sa mi snívalo, ako po mne lozia celé húfy obrovských chlpatých osemnohých príšer. Hoci knižné i filmové horory odjakživa milujem, v tomto prípade šlo o odraz možnej krutej reality… Neskôr sme si v encyklopédii a atlase hmyzu našli, čo to bolo za zázrak: najväčší pavúk žijúci na Slovensku. Strehúň škvrnitý. A tá potvora nielenže aj skáče, ale aj bolestivo hryzie. Všimnite si, že nevliezla do žiadnej inej izby či cez balkón do kuchyne, ale trafila len a len ausgerechnet ku mne! A potom že to nemám brať osobne… Nikto iný z rodiny, ani zo všetkých známych sa s tým divom prírody za celý svoj život nestretol. Zato ja som tú pofidérnu česť mala ešte dvakrát. Ale to je už iný príbeh…

Nielen človek je prekliaty hriechom obžerstva. O komároch, respektíve komáriciach to platí stonásobne. Ak majú čo, cicajú až do prasknutia. V starom byte sme dobrovoľne odovzdávali povinnú krvnú daň, v novom sme už od začiatku boli chránení spoľahlivými sieťami proti hmyzu každého druhu. No nielen naša rodina si vychutnávala luxus bývania v petržalských „králikárňach“. Podobne na tom bola aj kopa našich známych. Preto neprešiel týždeň, aby sme neboli pozvaní na dáku kolaudáciu. Vyzbrojení kyticami kvetov, priam povinnou fľaštičkou, množstvom čokoládiek pre prípadné detské osadenstvo a aj čímsi užitočným do domácnosti… Ani tá inkriminovaná sobota nebola výnimkou. Kamoškina rodina bývala až na ôsmom poschodí, preto sme sa zhromaždili pred výťahmi a nedočkavo striehli na ich príchod. Práve som prestupovala z nohy na nohu, keď ma zarazila zvolená farba panelákovej maľovky. „To je zvláštne… U nás sú steny sivé alebo zelenkavé. Všimli ste si tieto? To je dáke futuristické umenie či čo?“ Až po chvíľke som zbadala, že som osamela. Celá partička pomaly cúvala dozadu. „Krucinál, to nie je farba! To sú komáre!“ A už som cúvala aj ja. Úplne celé steny, odvrchu až nadol, zľava i sprava boli začiernené súvislým pokryvom odpočívajúcich parazitov, vyhrievajúcich sa na teplých plochách. A veru spomedzi nás sa nenašiel ani jeden hrdina, ktorý by sa k nim priblížil na dosah. Doslova po špičkách sme odkrokovali až na druhé poschodie, kde už boli steny nechutne zelenkasté…

Moje najdrastickejšie skúsenosti s myriádami komárov sa však neviažu na Petržalku, ale na mestské časti Devínska Nová Ves a Dúbravka, kde som neskôr pracovala a bývala, pričom Dúbravka z toho vyviazla lepšie. V Devínskej sa totiž ozvali agresívne ekologické hlasy proti včasným postrekom ich liahní. Pritom ich nezaujímalo ich evidentné premnoženie, ani dopady na obyvateľov. Síce som tomu nerozumela, ale zo mňa si komária háveď výnimočne nespravila švédsky bufet. Až kolegova otázka mi objasnila príčinu. „Ty berieš béčka?“ Trafil na prvýkrát. „Áno, B-komplex. Prečo?“ „Vitamíny vraj nemusia…“ Niežeby som aj ja neobdržala občasný štípanec, ale proti ostatným som na tom bola podstatne lepšie. Niekto predtým, než vkročil do ulíc, sa od hlavy až po päty postriekal repelentom, iný sa zas plieskal ako zmyslov zbavený, ďalší sa až do krvi len škriabal a škriabal. Keby sme v tých časoch dostali do rúk podaktorého z tých fanatických ekologických aktivistov, lynč by ho zaručene neminul…

Dúbravka obišla lepšie. U nás sa veru včasné cielené postreky /či práškovanie/ robili. Po vystúpení z autobusu som sa priateľky raz spýtala: „Počuješ to?“ „Čo?“ „No práve! To nebeské ticho…“ Nekonali sa nijaké kobercové útoky hladného hmyzu, neozýval sa žiadny otravný bzukot tých mini-upírov, iba kde-tu zaznelo príjemné ševelenie listov a cupotanie nožičiek milených ježkov. Avšak pred vstupom do bytu som sa pre istotu zakaždým poťapkala po celom tele. Vrátane hlavy. Ktovie, kam všade bola tá krpatá dotieravá zberba schopná zaliezť, len aby sa mohla na mňa prisať. A keď som nadránom počula zvuk lietadla, vedela som, že aj na ďalší deň budem v Dúbravke v bezpečí a nijaká malária či iná prenosná pliaga mi nehrozí. Spokojne som sa otočila na druhý bok a sladko spala ďalej…

Žeby som tie státisíce zahubených komárov niekedy ľutovala? Ani náhodou! Veľmi dobre som vedela, že Jej veličenstvo matka príroda sa s tým úbytkom ľahko vysporiada a svoje stratené dietky hravo nahradí novou úrodou. To som však ešte netušila, že špeciálne pre mňa osobne má v talóne mimoriadne nechutnú podpásovku. Už škodoradostne striehla za rohom a trpezlivo vyčkávala na vhodnú príležitosť. To najhoršie ešte len malo prísť ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..