olitat

Už je to raz tak: Jej veličenstvo matka Príroda ma veru nemusí. Prakticky od narodenia mi hádže polená pod nohy, podráža mi kolená, zo všetkých síl sa snaží definitívne ma eliminovať, zniesť zo sveta. Úplne jej chýbajú akékoľvek materinské city, správa sa skôr ako tá zlá, zákerná mrchavá macocha. Mňa odmalička učili milovať ju, no ako dlho môže vydržať taká výlučne jednostranná láska? S každým ďalším podrazom tej nevyspytateľnej beštie sa z toho vznešeného citu odlupovala šupinka za šupinkou, až z nej nezostalo takmer nič – iba obrovské sklamanie a zlomené srdce. Zatiaľ čo ona sa len výsmešne chichoce. A znovu a znovu na mňa posiela svojich poslušných agentov s povolením zabíjať. Bodajú ma, hryzú, vpúšťajú do mňa svoje jedy, infikujú ma storakými chorobami, vyliezajú spod popadaného lístia, skáču na mňa zo stromov. Nemusia to byť práve ozruty so smrtiacimi čeľusťami a dlžiznými pazúrmi. Často nedostatok rozmerov kompenzujú ohromným množstvom…

Asi desať rokov od postavenia nášho štrnásťposchodového paneláka som svoj byt považovala za ozajstné bezpečné útočisko. Až do dňa, keď som na povrchu múky uskladnenej v sklenenej nádobke nezbadala tmavú bodku. Práve som sa rozhodovala, či budem preosievať, keď som zboku uvidela zo desať ďalších. To som už začala tušiť, že mám problém grandióznej veľkosti. Je nesmierne ťažké bojovať s niečím, čo voľným okom sotva vidíte. Splýva s okolím. Ladí s nábytkom, podlahami, aj zárubňami. Ale čierna šmuha na bielych obkladačkách sa nedala prehliadnuť. V tých časoch som mala orlí zrak, ale aj tak som si dobehla pre lupu. A nemýlila som sa. Bol to súvislý rad cieľavedomo pochodujúcich mravcov – takzvaných faraónov. Od toho momentu sa datuje začiatok môjho zúfalého polročného boja…

Na našej planéte žije /podľa posledného hrubého odhadu vedeckých výskumov/ viac než 15.700 druhov mravcov v celkovom počte 20 biliárd kusov – v prepise by to bolo 20 a 15 núl za dvadsiatkou. Mám bujnú fantáziu, ale ani ja si to množstvo nedokážem zreálniť. Zrozumiteľnejším vyjadrením vari bude, že na každého človeka na zemeguli pripadá 2,5 milióna týchto krpatých potvoriek. Sú jednou z najúspešnejších skupín hmyzu v živočíšnej ríši. Posledná známa štúdia datuje vznik mravcov do jurského obdobia pravekých druhohôr pred 168 miliónmi rokov. Pre porovnanie: ľudský druh Homo sapiens má úbohých 400.000 rokov…

Frontálnu ofenzívu som začala po starom – postupným natieraním všetkých prístupových plôch odpudivými, smradľavými linkami na báze petroleja, octu alebo soli. Avšak tam, kde sa záhradné mravce dali na okamžitý zbabelý útek, tam si faraóni veselo zakrepčili odzemok a bezstarostne pokračovali v svojej púti za potravou. Rovnako som pochodila s modernejšími odpudzovačmi hmyzu. Tie zas tuším viac otupovali mňa ako nezvaných červenkastohnedých hostí. Keď už som si takmer zúfala, správca domu zvolal schôdzu, na ktorej sa mal schváliť celoplošný postrek všetkých bytov. A ako to dopadlo? Z deväťdesiatichôsmich jednotiek boli tri proti, takže aj táto nádej sa rozplynula. Tým „trom“ som vôbec nerozumela. Nešlo predsa o užitočné prírodné mravce, ale o druh výsostne parazitujúci na človeku! Dodnes neviem, ako sa s nimi vyrovnávali oni. To ich po jednom odchytávali a vracali do prírody? Ten prípadný postrek by neškodil ani ľuďom, ani domácim miláčikom! Páni dezinsektori sa vyjadrili, že ich práca by nemala zmysel, ak sa nevykynoží všetok hmyz a naraz. Za nejaký čas nám bola rozdaná špeciálna krieda. Výsledok bol taktiež nulový. Zostali sme v tom sami. A mravce sa len valili a valili…

Bez ohľadu na múdre knihy – a občas dokonca v úplnom rozpore s ich tvrdeniami – som sa nechtiac dozvedala o zvyklostiach šesťnohých faraónov in situ stále viac a viac. Napríklad som si všimla, že prieskumníci chodia vždy vo dvojiciach. Ak som zbadala dákeho osamelého bežca, ihneď som zapátrala aj po druhom. Nikdy nebol ďaleko. Žiadna potravina v akomkoľvek obale nebola pred nimi v bezpečí. Vyskúšala som vari všetko. Mikrotén, alobal, potravinársku fóliu – prekyselili sa či prehrýzli cez ľubovoľný obal vrátane takzvaných vzduchotesne uzatvárateľných dóz. Výnimkou bolo len sklo a kov, ale nepochybujem o tom, že skôr či neskôr by sa prepracovali aj cez ne. Sústreďovali sa hlavne na kuchyňu. Špeciálne milovali sladké výrobky – za cukrom sa išli utĺcť. Naopak, oblúkom sa vyhýbali fľaši s octom, soli, napočudovanie aj káve a bez čudovania sa – cigaretám, ktoré, hoci vo viacnásobnom obale, im pripadali natoľko odpudivé, že som ani raz na žiadnej krabičke neobjavila ani jediného zatúlanca. Zrejme boli vyznávačmi zdravého životného štýlu. Inak sa vrhali úplne na všetko. V celých húfoch. Veľmi chválim výrobcov chladničiek a mrazničiek. To boli moje jediné bezmravcové zóny. Cez ich špeciálne gumové tesnenia sa prosto nedostali. Čo sa dalo, strkala som dnu. Lenže od neskôr vytiahnutého chleba či pečiva jednak tŕpli zuby, a jednak chutili ako vodou nasiaknutá špongia. Aj potraviny vytiahnuté z mrazničky bolo potrebné kdesi rozmraziť. Vyskúšala som metódu vodného kúpeľa, kde som do širokej plochej misky najprv naliala vodu, potom do stredu umiestnila menšiu nádobu s jedlom. Fungovalo to. Mravce vraj vedia plávať. Tie moje teda nevedeli – z plaveckých kurzov sa evidentne uliali. Topili sa jedna radosť! Lenže ako môžete túto metódu aplikovať na rýchlovarnú kanvicu, mikrovlnku, remosku či dokonca celý sporák? Nijako. Tie krpaté potvory sa neštítili ani horúcich predmetov. Pokiaľ ja som sa ich ešte nemohla holou rukou ani dotknúť, oni sa už veselo štverali k pokrievke rozpáleného hrnca. Tuším mali obuté azbestové papučky…

Z kuchyne som postupne všetko povyhadzovala. Múka, strúhanka, cukor, čaje, dokonca i koreniny, pochutiny, cestoviny aj strukoviny balené v celofáne či igelite skončili v smetných kontajneroch. Avšak v jedno ráno som sa zobudila na nepríjemné šteklenie. Po mojej ruke si to štrádovalo šesť faraónov, na tvári som identifikovala ďalších šesť. A to bol presne ten okamih, keď som v duchu zvolala: „A dosť!“ V práci som si vzala týždeň dovolenky a zavítala do drogérie. Lokálka či celoplošňák, všetko jedno. Ten permanentný teror som už viac nevládala znášať. Domov som sa vrátila ozbrojená ôsmimi veľkými dózami Biolitu proti mravcom /chcela som viac, ale nemali/. Okamžite som sa pustila do akcie, možnej samovražednej misie na spôsob japonských kamikadze. Vystriekala som každučký kút, škáru, všetky prístupové otvory, zárubne, okenné rámy, pozdĺžne lišty i časti koberca a predložiek. Večer som postup zopakovala. A na ďalší deň znova a znova. Neúnavne, tvrdohlavo, neúprosne. Ustlala som si vo vani. Nebolo to najpohodlnejšie, ale dalo sa to vydržať. Každé ráno som si musela precvičiť stuhnutý krk a vykloktať znecitlivené hrdlo. No výsledok stál za to. Do týždňa a do dňa sa všetky mravce odpratali…

Neviem, aký postup zvolili iní susedia. Pravdepodobne podobný tomu môjmu /vari okrem spania vo vani/. No rovnako náhle, ako tie trpasličie ohavy zaplavili celý náš dom, takisto náhle aj zmizli. Možno usúdili, že u nás už vyžrali všetko, čo mohli, tak sa zas pobrali k susednému bloku. Na výber ich majú dosť a dosť. Podľa čoho si volia svoju ďalšiu obeť, netuším. V starom meste sme o mravcoch – faraónoch ani nechyrovali, aj mnohé tridsaťročné paneláky boli ušetrené ich invázie. Ale ja veľmi dobre viem, že k nám sa raz zaručene opäť vrátia. Jej veličenstvo matka príroda so mnou ešte ani zďaleka neskončila. Totálnu vojnu dokáže rozpútať iba človek a mravce. Ale ja svoju kožu nepredám lacno, hoci by sa na mňa vrhlo všetkých tých 2,5 milióna mne pridelených, pri mojom šťastí plus-mínus pár stotisíc navyše od susedov. Ešte stále sa niekto nazdáva, že sme na súši pánmi všetkého tvorstva tejto planéty? Ťažký omyl! Z tých voľným okom viditeľných to je v skutočnosti nepochybne hmyz. No ja už mám dávno vopred premyslenú účinnú obranu. Malý šikovný ručný plameňomet a následne použitý penový hasiaci prístroj. Čo sa neuškvarí, to sa neskôr zadusí. Len varujem prípadných ďalších záujemcov: táto novátorská metóda ešte nie je odskúšaná. Chvíľu vydržte! Potom vám poviem, ako to dopadlo…