olitat

V svojom živote som už bola svedkom mnohých trapasov. Zopár som ich vyrobila aj ja sama, no väčšinou som sa stala len ich pozorovateľom. Našťastie, nikdy nešlo o život a skôr či neskôr sa všetky dali napraviť, alebo aspoň obrúsiť najostrejšie hrany ich následkov…

Jeden z tých zbytočných sa odohral pri znovuotváraní veľkoplošnej predajne potravín pri jej opätovnom zahájení prevádzky po krátkodobej rekonštrukcii. Niečo sa dalo prirátať na vrub kompletnej výmeny menežmentu, niečo aj prijatia nových zamestnancov. Už vtedy, ale najmä s odstupom času sa dajú vystopovať chyby, ktoré sa podpísali pod nedodržanie predpokladaného otváracieho času. V prvom rade to bola až trestuhodná namyslenosť rýchlokvasných kravaťákov, ktorých arogancia siahala až k nebesám. Ak v niečom plávali, neporadili sa so skúsenými praktikmi, ale iba tak – sami medzi sebou, keď hlúpučký konzultoval problémy s ešte hlúpejším. A tak to aj dopadlo… Pretože súčasťou rekonštrukcie bola aj výmena pokladníc vrátane drobných úprav ich softvéru, všetci obsluhujúci sa zúčastnili zaškolenia. A v čejsi sprostej hlave sa zrodil geniálny nápad, že sa rozdelili do dvoch skupín: na začiatočníkov a pokročilých. Neviem, kto vyberal školiteľov, ale rovnako to musel byť niekto, kto tomu rozumel ako hus pivu. A tak sa novici ani nedozvedeli, že rožky či zelenina nemajú čiarový kód, že existuje aj také niečo ako interný kód tej-ktorej predajne alebo vyhľadávanie tovaru podľa názvu. A chyby sa len kopili a kopili… V deň naplánovaného znovuotvorenia predajne sa zistilo, že nikto nevie centrálne odblokovať hlavný vstup, posuvné pokladničné pásy sa nedali rozhýbať, nesprávne zaradený tovar z regálov sa musel narýchlo presúvať do chladených boxov, novokrstené kasistky nedokázali ani oživiť pokladne, nieto ešte zoskenovať hmotnosť vážených položiek… Proste trapas nad trapas. Rekonštrukcia sa napokon o týždeň predĺžila. Technické chyby sa odstránili a následne riadne odskúšala správna funkčnosť všetkých zariadení. Skúsenejší pracovníci doškolili tých menej zdatných. Zákazníci časom odpustili týždenný posun otváračky. Veď čože už je sedem dní v živote človeka? Impotentní členovia menežmentu boli neskôr postupne nenápadne popresúvaní na menej zodpovedné pozície. Ako vravím – takmer všetky trapasy sa napokon dajú napraviť. Či?!

V prípade grandiózneho trapasu Martina Klusa taktiež nejde o život, iba o takú maličkosť, akou je dobrá reputácia Slovenskej republiky. Ak je v Trestnom zákone taký paragraf, bez zaváhania by som ho stíhala za poškodzovanie jej dobrého mena. A vskutku by ma nadmieru zaujímalo, v hlave ktorého imbecila skrsol nápad nominovať politológa za audítora europarlamentu a – ZA ČO. Sama si rada namýšľam, že v počtoch som prinajmenšom celkom slušne technicky vzdelaná, ale nikdy by som si netrúfla kafrať do práce špičkovej účtovníčky, tobôž nie kontrolórky. Ale POLITOLÓG?! To akoby ste profesorovi s atestáciou neurochirurga zadali naprojektovať päťsto metrov dlhý visutý most. Tiež by to nedopadlo dobre, však? No nie je vinný iba ten, kto ho na to miesto odporučil. Čo samotný pán Klus? To v sebe nemá ani štipku sebareflexie, ktorá by ho upozornila na to, že nielenže na taký post jednoducho nemá nijaké predpoklady, ale ani žiadne vzdelanie? A v čo ten namyslený, arogantný pišišvor dúfal? V aké prijatie, v akú odozvu? Očakával azda potlesk? Ak áno, tak toho sa veru dočkal! Hotové standing ovation v priamom prenose na medzinárodnom fóre. Lenže asi nie tak, ako si to v tej pomútenej hlave predstavoval. Mr. Bean šuviks. Už počas úvodnej reči bol doslova vypískaný a zosmiešnený. Ak sa chcel zviditeľniť, tak to sa mu teda podarilo. Byť na jeho mieste a mať chvost, urýchlene ho vtiahnem medzi nohy a od hanby sa odpracem do najbližšieho kanála, aby som sa vylízala z utŕžených rán. A popritom by som sa aj véééľmi dlho zamýšľala nad tým, kde sa stala chyba…

Hlasovanie ani nemohlo dopadnúť inak. Za nikto, traja sa zdržali, dvadsiati boli proti. Normálny človek by sa z toho poučil, priznal porážku, statočne by sa s ňou vyrovnal a žil ďalej. Možno by trochu aj zmúdrel… Ale kdeže pán Klus! To je úplne iný kaliber! Okamžite sa začal vyhovárať a obhajovať neobhájiteľné. Tak, ako to už je pomaly na Slovensku zvykom. Obkecávaním. Žiadne vzdelanostné predpoklady vraj nie sú na vine, pretože pri práci politológa sa neraz „stretol“ aj s ekonomickými faktormi. A za neúspechom pri hlasovaní jednoznačne vidí špinavé zákulisné politické hry, čo mu potvrdila kóóópa europoslancov mimo oficiálnych vyjadrení, takzvane „pozabučky“. A ktože to zas ťahal za nitky? No predsa nikto iný, ako pán Sulík! Nikomu nehovorte, ale z POMSTY! No on sa nevzdá a pokúsi sa o predmetnú kandidatúru ešte raz, len sa najprv poradí s dočasne povereným predsedom vlády. Veď v prvom kole vlastne o nič nešlo! Verejnú výzvu pani prezidentky Čaputovej, aby z kandidátky odstúpil, znevažujúco odignoroval. Zdravé ambície je dobré podporovať, no tie nezdravé dokážu byť mimoriadne škodlivé, až smrtiace ako mor… A ja sa pýtam: čo príde nabudúce? Akú ďalšiu idiotskú pozíciu je ochotný a schopný tento človek ešte prijať? Čo by mu tak mohlo uspokojiť jeho veľkolepé ego? Žeby sa pustil aj do vynájdenia hranatého kolesa?!

Možno mi niekto neuverí, ale dokonca aj na Slovensku ešte stále platí staré známe: šuster, drž sa svojho kopyta, inak to nemôže dopadnúť dobre. V ideálnom prípade vymyslíš nádhernú, pohodlnú topánku. No ak jej výrobu zveríš neskúsenému, príliš namyslenému diletantovi, budeš mať otlaky nielen ty, ale aj milióny ďalších ľudí, ktorí sú v tom celkom, ale celkom nevinne…