olitat

Konzumácia môjho tretieho najobľúbenejšieho pokrmu má na mňa dvojaký účinok. Buď ma povznesie do nekonečných vesmírnych výšin stavu totálne bezmyšlienkovej blaženej nirvány, alebo sa stane presný opak a môj mozog začne chrliť jeden geniálny nápad za druhým. Väčšinu vzápätí škrtnem ako bezpredmetné, ale zopár mi predsa len uviazne v hlave. A pripadajú mi ako celkom interesantné, ba až hodné detailného preskúmania a vhodnosti ich realizácie. Najmä tie, čo sa okotili v období blízkemu Dňu vtákov…

Nad súvislosťami nemusím dlho rozmýšľať. Hlavným podnetom zrodu tohto konkrétneho, priam geniálne jednoduchého nápadu sa stali početné vzácne návštevy zo zahraničia a dve zásadné vyhlásenia z úst našich politických predstaviteľov. Jedno z nich znelo: „Slovensko má svetu čo ukázať!“. A to druhé: „Máme byť na čo hrdí. Opäť sme premiantmi Európy!“ Nuž, pravdupovediac, so všetkými tromi výrokmi musím len a len súhlasiť. Máme čo ukazovať, máme sa čím hrdiť, aj tými premiantmi sme. Ide len o to, v akom smere. Záleží na uhle pohľadu samotného pozorovateľa, však? Lenže ten môj geniálny nápad nespočíva v tom, aby sme ukazovali to, čo všetci ostatní! Fígeľ by bol v tom, že by sme sa úplne vymanili z područia dákych predpotopných protokolov a vydali sa vlastnou cestou – odhodili korzety, zbavili sa obručí a zastaraných tradícií! Najnovšie vybudované školičky či štadióny a vymydlený kŕdeľ štastných, dobre živených i šatených detičiek vám ponúknu hocikde, ale my predsa máme na viac! Pootočme kolieskom dejín, nebojme sa vychýliť os z trápne zabehnutých koľají a vzácnym hosťom ponúknime onakvejšie zážitky z našej prekrásnej krajiny. Také, na aké nezabudnú ani do svojej smrti. Máme na to! Veď nie sme žiadni lapikurkári, ale premianti! Tak hor´ sa do toho, statočné devy a junáci Slovenska!

Ja by som prehliadku našich úžasných rarít začala na miestach, ktoré sú môjmu srdcu obzvlášť blízke. Napríklad umeleckým veľdielom na presklených dverách bývalej ordinácie mojej všeobecnej lekárky. Je nádherné – štýl tipujem na čosi medzi art decom a kubizmom. Odhora až nadol sa celá plocha pýši výzdobou z písomných upozornení a rád, ako majú postupovať prípadní záujemcovia o doktorské služby. Ale pozor, iba v akútnych prípadoch! Unudenej papalášskej návšteve istotne rozjasní deň presný preklad uvedených pokynov, z ktorých sa okrem iného dozvie aj to, že zastupujúci biely plášť sa nachádza asi tak o 5 kilometrov ďalej vzdušnou čiarou. Veď to je len na skok, že? Iba ma trochu mrzí, že dovnútra celej galérie sa nedostaneme. Dvere sú totiž zamknuté. Po nečakanom úmrtí pani doktorky sa ani po vyše trištvrte roku nenašla za ňu náhrada…

Ale od umenia sa presuňme o kúsok ďalej. K športovým aktivitkám. Blízky podchod je už od roku 2018 v rekonštrukcii. Akoby nekonečné schody sa mali pretaviť do bezbariérového prístupu modernými výťahmi. Nepretavili. Akurát sa zrušili schody určené rodičom s kočíkmi a pevné bočné zábradlie. Veď nech si to mladé mamičky pekne odmakajú! Zadarmo nadobudnú takú fyzičku, akou sa nemôžu pochváliť ani podaktoré fitnessky! A starkým s paličkami sa možno znovu vráti mladícka rovnováha, ak sa už nemôžu nedôstojne pridŕžať pevnej opory, ale iba vratkej, strašidelne sa chvejúcej tenkej preglejky… Športu zdar!

V svojom obľúbenom kolečku by som napočudovanie nevynechala tradičný pietny akt kladenia vencov. Iba by som zvolila nie celkom bežné miesto. Ja by som ho vykonala pri Hniezde záchrany nemenovanej nemocnice, kde by som si uctila pamiatku už takmer zabudnutého tragického úmrtia maličkého neznámeho vojačika v dupačkách. Zapálila by som sviečočku, položila malý venček, možno aj osadila pamätnú tabuľku, aby hostia videli, nakoľko si ceníme jeho statočnosť… A po povinnej minúte ticha by som sa takmer rozbehla k jednej z našich monumentálnych stavieb, ktorá sa aj rozlohou, aj dĺžkou trvania výstavby nepochybne zaradí do Guinessovej knihy rekordov. Hocijakú egyptskú pyramídu hravo strčíme do vrecka! To naše čudo sa volá Rázsochy s položením základného kameňa v roku 1987…

A ako by som si poradila s prípadnou návštevou pomazanej britskej hlavy konečne sa dočkajúceho kráľa Karola III. a jeho suity? Nič ľahšie! Je o ňom predsa známe, že dodnes holduje rôznym druhom športu. A pokiaľ sa ešte nenabažil klasického honu a lovu, ponúkla by som mu výnimočnú možnosť zastrieľať si na premnožené živé mestské holuby. Ale nielen z takých obyčajných zbraní, ale rovno z historických exponátov, akými istotne aj on disponuje vo svojich bohatých rodinných zbierkach. Pritom by som zvolila riadny chlapský kaliber, hodný jeho pôvodu a majestátu. Poctivé delo, vyrobené dávnymi rakúsko-maďarsko-slovenskými zbrojármi. Nech pán kráľ vidí, že aj také vieme! Ba dokonca sme schopní vylepšiť kvalitu smrtiacej zbrane a jej pôvodný účel transformovať na štrbavú hračičku, aby bola zaručená jednak bezpečnosť prevzácneho hosťa, jednak aj prizerajúceho sa pospolitého ľudu, a že dokonca i ortodoxní ekológovia či samotné holuby môžu zostať úplne pokojné. Žiaduci efekt dosiahneme jednoducho tým, že delo naládujeme zvlhnutým pušným prachom – a je to! Šnúra zapufká, trošku zadymí a zhasne. V tom okamihu detský spevokol štvorhlasne skríkne „BUM!“ a to by v tom bol čert, aby sa vzápätí neprejavil panovníkovi vrodený suchý britský humor. Nudiť sa u nás nebude ani za zlého počasia. V takom prípade by som ho zaviedla do ľubovoľnej krytej haly. Vyfasuje kožušinkou podšité rukavice, ušiankovú baranicu a – nech sa páči! Dokonca by som mu dala na výber druh športu, ktorému by rád obetoval hodinku-dve. No nech by si vybral akýkoľvek, nebude to mať veru jednoduché. Pri sviečkach alebo v úplnej tme sa len ťažko skóruje. Bodovanie navrhujem spravodlivo rozsúdiť podľa utŕžených podliatín. Kto ich bude mať viac, je víťaz. Nech si pán veľkomožný zapamätá, že na Slovensku nežijú žiadne bábovky!

Musím uznať, že v našej prenádhernej krajine naozaj máme čo ukazovať. A to som sa ešte ani poriadne nerozbehla….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..