olitat

Z vlastného vnútorného presvedčenia som zarytá ateistka. No aj ja v svojej /ne/viere občas zakolíšem. Nie, nikdy nešlo o riešenie niektorej z mojich osobných boľačiek – s tými som sa vždy dokázala vysporiadať aj sama. Ale s čím sa vysporiadať nedokážem, je zbytočná smrť dieťaťa. Akéhokoľvek. Môjho, tvojho, ich. Väčšina ľudí má už od nepamäti v sebe zakódovanú primárnu povinnosť chrániť nielen vlastné potomstvo, ale dokonca aj mláďatá iných živočíšnych druhov. Rodičovská láska je najsilnejšou emóciou vôbec. Metaforicky dokáže zastaviť vlak, aj preniesť horu. Schopnosť sebaobetovania sa je samozrejmosťou. Žiaľ, vo väčšine prípadov, nie však vo všetkých…

Ako sa dá prekonať úmrtie dieťaťa? Nedá. Ten obrovský balvan na duši nezmizne nikdy. Čas ho trošku obrúsi, no celkom ho neodvalí nikdy. O niečo jednoduchšie sa s ním dá aspoň zmieriť, ak ide o nevyliečiteľné vrodené ochorenie, na ktoré /zatiaľ/ veda nepozná účinné medikamenty, alebo o fatálny úraz či nikým nezavinenú autonehodu. Na to naozaj zaberá iba milosrdné plynutie času, pozvoľné racionálne vyhodnotenie tragickej udalosti a aktívne ponorenie sa do zmysluplnej činnosti. Nie, nezabudnete nikdy, ale aspoň dokážete znovu dýchať a žiť ďalej. Čo však zaberie v prípadoch vedome utýraného dieťaťa až na smrť? Neviem. A presne tu moje ateistické zmýšľanie zlyháva na celej čiare. To sú okamihy, keď veľmi túžim po akejkoľvek opore, ktorá by mi pomohla. Nie zabudnúť na vlastnú sebatrýzeň, ale na tú spaľujúcu, žeravú nenávisť k páchateľom takých ohavných činov…

Aj Ježiš Nazaretský bol mučený, až utýraný na smrť, aby bol napokon znovuvzkriesený. Oj, ako veľmi by som to posledné priala i všetkým predčasne umoreným neviniatkam sveta! Keby to len trošku šlo…

Pred niekoľkými dňami nám v jednej televíznej relácii skvelý žurnalista pán Rastislav Striško pripomenul neslávne desiate výročie úmrtia päťročnej Lucie. Mal o čom hovoriť, pretože bol v tom prípade zainteresovaný takmer od začiatku až do konca. Od nálezu Luckiných pozostatkov, ktoré sa tri roky rozkladali v uzamknutej izbe po tom, čo ju otčim ubil na smrť /pravdepodobne za asistencie vlastnej matky/, až po osobné zorganizovanie zbierky na jej uloženie do riadneho hrobčeka, lebo sa toho nemal kto iný ujať /vrátane vlastného otca/. A teraz buďte múdri, všetci vedátori sveta, ako sa s takýmto a jemu podobnými prípadmi dá zmieriť? Ako ho pochopiť, ako sa s ním v duši vyrovnať? Ja to proste nedokážem! V Knihe kníh sa píše: „Moja je pomsta i odplata.“ No mne to nepomáha. V svojom zúrivom amoku by som radšej zvolila parafrázované: „Kto do dieťaťa kameňom, toho rovno ukameňujme!“ Ale najprv by som na páchateľov pokojne uplatnila stredoveké útrpné právo. Zopakovala by som každú, každučkú bitku či pálenie nežnej pokožky, každý úder, hladovanie, zanedbávanie… Hocikedy by som sa dokonca aj ja sama dobrovoľne pasovala za ich vykonávateľku. Nech tí ničomníci na vlastnej koži okúsia to isté, čo to nevinné dieťatko. A hneď nato, čo by po dlhých rokoch konečne skapali, ich mršiny by som bez výčitiek svedomia vyhodila na najbližšie hnojisko… Niekomu sa zdá byť môj postoj drastický? Je mi ľúto, ale v tomto jedinom prípade som celkom nekompromisná. Kašlem na súčasné právne normy! Nemôžem sa zmieriť s príšernými pocitmi, ktoré mnou lomcujú pri pomyslení na prežité utrpenie toho neviniatka. Škrupina civilizačného náteru praskla…

A čo povedať o smrti bábätka v Hniezde takzvanej záchrany? To nielenže nemá ani len symbolický hrobček, ale dokonca ani meno. A načo aj? Kto by ho aj oplakával, však? No možno predsa. Možno tá osoba, ktorá ho tam vložila s nádejou, že pre neho urobila to najlepšie, čo dokázala. Dnes už aj ona vie, že urobila chybu. Koho by napadlo, že keď zlyhajú prístroje, moderná signalizácia, nenájde sa nikto, kto by to v rozumnom intervale skontroloval? Koľko ľudí, koľko špecialistov, koľko potenciálnych záchrancov prešlo nevšímavo okolo bez toho, aby aspoň intuitívne či zo zvedavosti nazrelo do odkladacieho boxu? A čo skon na podchladenie a podvýživu novorodenca v Richnave? Veľa sa už o ňom popísalo, aj povedalo. Aj tu opätovne zaúradovala ľudská nevšímavosť a ľahostajnosť okolia. Ak už nie vlastní rodičia, ako je možné, že včas nezasiahol niekto zo širšej rodiny alebo susedov? Museli predsa vidieť, v akých nekresťanských podmienkach sa to malinké bábo nachádza… Nie, v týchto prípadoch by som netrvala na odvetnom uplatnení útrpného práva, celkom si vystačím s dnešným platným Trestným zákonom. No tá zúriaca búrka v mojom vnútri nie a nie poľaviť…

Nechajte deti prísť ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!

Kiežby! Kiežby som verila v nábožensky chápané znovuvzkriesenie, v existenciu neba a pekla. Ak by som mala hoci aj celkom maličkú nádej, kvôli záchrane tých neviniatok by som bola ochotná kolenačky ísť aj na kraj sveta a späť, len aby som ich znovuoživila a dopriala im dlhý, pokojný život už tu, na zemi. Nemusel by byť ani ničím výnimočný. Stačil by mi len taký celkom obyčajný. Lenže to nejde. Zostáva mi iba krvácajúca duša. A ja zarežem ešte hlbšie…Chcem sa naplno ponoriť do utrpenia, akému boli vystavené ony. Keď ich všetko bolelo od bitky, hladu a zimy. Keď sa báli, v tme a zabudnutí. Keď ich nemal kto nakŕmiť. Keď zúbožene, z posledných síl plakali, či už len potichu, vysilene mrnkali. Keď im nemal kto utrieť tú poslednú slzičku. Keď ich nemal kto vziať do teplého, bezpečného náručia, nemal kto pohladiť. Keď sa nedočkali upokojujúcej uspávanky alebo rozprávky na dobrú noc. Keď sa nenašiel ani jeden svedok ich definitívneho výdychu, posledného zášklbu…Nie, takéto predstavy nedokáže bez následkov absorbovať nijaká ľudská duša. Tá moja je plná hnisu, čo nemôže vytiecť. A srdce len ďalej krváca a krváca…

Niekedy zaľutujem, že nie som veriaca. Nemám oporu v najťažších okamihoch svojho života. Preto si ako zvyčajne musím pomôcť sama. Dobre viem, že žiadne z tých nevinných detičiek neskončilo v nebíčku, v dákom pomyselnom posmrtnom raji, ale že si ich vzala späť matka príroda, aby ich v inej forme navrátila zas do života. A preto sa teraz oblečiem a pôjdem si von trošku podiškurovať s tými „mojimi bôžikmi“ – nekonečným vesmírom a úrodnou pôdou – o tom skutočnom znovuvzkriesení. Ktovie, na čo sa zmenila trebárs maličká Lucinka – možno na tú prekrásnu prvosienku, čo práve vidím. A z koho mohli vykvitnúť tie nádherné snežienky, alebo tamtie fialky? Ak moju ubolenú dušu nevylieči ani takéto milé fantazírovanie, tak mi už pomoci niet. Zostáva mi len dúfať. Možno raz…