olitat

Dôvera je vzácnou komoditou. Niekedy sa buduje aj celé desaťročia. Netreba s ňou zbytočne hazardovať, pretože je veľmi krehká. Roztrieštiť sa dá v priebehu polsekundy. Jej čriepky sa síce občas dajú ako-tak pozliepať, no už nikdy nebude ako nová. Červík pochybností už navždy zostane hlodať…

Existuje bezbrehá dôvera, ale súčasne aj nezdravá, až chorobná. Dobrým príkladom prehnanej dôvery môže byť veselá historka, ktorá sa odohrala v jednom americkom meste, kde dvojica lupičov prepadla malú predajňu, špecializujúcu sa na elektronické cigarety. Jej majiteľ však nestratil duchaprítomnosť a dokázal páchateľov presvedčiť o tom, že keďže otvoril sotva pred hodinou, nemá nijakú tržbu. A že sa im naopak vyplatí vrátiť sa hodinu pred záverečnou – o piatej popoludní, keď zhromaždí nejakú slušnú hotovosť. A, napočudovanie, mu podarená dvojka uverila. Akonáhle zmizla z dohľadu, trafikant kontaktoval políciu. Hoci aj uniformám pripadala tá story neuveriteľná, predsa len sa inkognito vybrali predajňu strážiť. Ako potenciálni zlodeji sľúbili, tak aj vykonali. Pravdepodobne mierne zaostalí banditi sa s úderom sedemnástej hodiny naozaj znovu pokúsili o lúpež, s vidinou úspešnejšieho repete. Aké bolo ich prekvapenie, že skončili s putami na rukách! A keďže šlo o prepad so zbraňami, a ani nie o ich prvý trestný čin, dostali to natvrdo. V base teraz môžu hútať nad tým, čomu sa vraví: prepiata dôvera.

Za nezdravý prejav dôvery je možné považovať aj prípad istej slovenskej dámy, ktorú dvojka podarených podvodníkov presvedčila o tom, že sú policajti v utajení a prišli ju varovať, že sa ju chystajú okradnúť zlodeji. A pretože bude najlepšie prichytiť ich priamo pri čine, má sa urýchlene zbaviť všetkej hotovosti a hodnotných šperkov tým, že ich vyhádže z okna – do rúk domnelých strážcov zákona, ktorí ich zatiaľ vezmú do úschovy. Pani im uverila – a vyhádzala. Samozrejme, viac ich nevidela. Ani cennosti, ani podvodníkov… Keď sme si vypočuli túto správu, nevedeli sme, či sa máme smiať alebo plakať. Tak sme len ako väčšina národa len krútili hlavami a ja som si v svojej bujnej fantázii okamžite predstavila, ako by som tak asi v podobnej situácii zareagovala ja. Doma nikdy nemám dáku horibilnú hotovosť, na kreditke tiež nič moc a o šperkoch aj škoda hovoriť. Takže ja by som /pri krátkodobom totálnom výpadku zdravého úsudku!/ z toho okna začala vyhadzovať to, čo si v našej domácnosti ja najviac cením: knihy. Myslím, že by som si vychutnala bizarný pohľad na tých podfukárov, ktorým by na hlavách pristála sedemkilová encyklopédia alebo devätnásť 600-stranových dielov upírskej ságy. Mušku mám dobrú, preto je celkom možné, že by napokon ešte oni žalovali mňa za ublíženie na zdraví…

Poznáme množstvo adrenalínových aktivít, pri ktorých sa musíme na sto percent spoľahnúť na kvalitu rôznych materiálov a strojov – či už ide o bungee jumpingové lano, padák alebo lietadlo. Tam si však každý jedinec môže vybrať, či mu ten risk stojí za to. No vo vzťahu k druhému človeku existuje jediná ľudská činnosť, pri ktorej musí až slepo dôverovať svojmu spoluhráčovi. A tou sú rôzne neortodoxné sexuálne praktiky na zvýšenie prežívanej rozkoše, takzvané sadomasochistické, zahŕňajúce vyvolávanie bolesti, ponižovanie alebo spútavanie. A keďže som odjakživa malý špekulant, aj ja som sa kedysi dávno zamyslela nad tým, či by som bola ochotná alebo schopná v podobných spôsoboch telesných radovánok vyhovieť svojmu partnerovi, hocijako milovanému. Záver mojich úvah znel: nie, nedokázala by som to. V prvom rade nie som ani sadistka, ani mi nie je vlastná brutalita akéhokoľvek typu. Ak by som sa k nej musela uchýliť, tak len v krajnej núdzi či sebaobrane svojej alebo ochrane nejakej inej bezmocnej obete. To znamená, že by som sa mohla ocitnúť len v tej druhej, submisívnej, podriadenej polohe. Avšak taktiež ako surovosť vylučujem ponižovanie, medzi ktoré zaratúvam aj bitku. Čo nám potom zostane? Pripútavanie a zväzovanie…

A tak som sa krátkym oblúkom prepracovala znovu na začiatok. K stopercentnej dôvere k inému človeku, do rúk ktorého by som dobrovoľne zverila svoj osud. Pred mnohými rokmi som zhodou okolností absolvovala kurzy mentálneho odovzdania sa, ktorých súčasťou bol aj voľný pád chrbtom vzad do náručia neviditeľného partnera. Musím sa priznať, že som bola jediná, ktorá danú úlohu nezvládla vykonať. Možno aj preto, že som videla nejednu skvelú komédiu, v ktorej sa spevácka celebrita vrhla dolu z pódia medzi rozjasaných fanúšikov v očakávaní, že ju zachytia a následne ponesú na pleciach, no namiesto toho sa dav rozostúpil a milovaná star sa ako žaba rozpleštila na parkete. Reálnejšou možnosťou však je, že mám v sebe zakomponovaný taký silný pud sebazáchovy, ktorý mi jednoducho nedovolí veriť inej osobe… Taktiež som videla nejeden dokument, v ktorom sa sérioví vrahovia obhajovali tvrdením, že svoje mnohopočetné obete zaškrtili len omylom, keď sa im snažili poskytnúť čo najkvalitnejšie potešenie takzvaným pridusením, iba zle vyhodnotili mieru znesiteľnosti…

Všetci poznáme základný Murphyho zákon: „Čo sa pokaziť môže, to sa aj zaručene pokazí.“ A jestvuje aj také niečo, čo sa nazýva „nepredvídané okolnosti“. V jednom skvelom horore sa tak hlavná hrdinka ocitne v nezávideniahodnej situácii. Počas romantického víkendu v chate na samote sa nechá /ako už mnohokrát predtým/ pripútať k posteli, na čo jej milovaného nečakane skosí infarkt. Dáma síce nakoniec horko-ťažko prežije, ale aby som čosi také riskovala ja? To teda nehrozí, vážení! Akokoľvek by som dôverovala svojmu spoluhráčovi, nikdy by som si nenechala ani len symbolickými stužkami obmedziť čo i len jednu ruku, nieto ešte všetky končatiny. Na to proste nemám!

Nič ľudské mi nie je cudzie. Nech si každý človek sám zvolí svoju cestu – takú, ktorá vyhovuje jemu a jeho dobrovoľnému partnerovi, nech si s obojstranným súhlasom za zatvorenými dverami šantia dosýtosti na ľubovoľný spôsob, ak sú obaja dospelí a nikomu ďalšiemu tým neubližujú. No zároveň som spokojná, že ja sama nemám sklony k SM-praktikám, pretože v tom prípade by šlo o tú nešťastnú stopercentnú dôveru. A na celom šírom svete sa nenájde ani jeden, jediný človek, ktorému by som verila natoľko, žeby som svoj život či zdravie vložila do jeho rúk. Nie je to ani milovaný partner, ani najbližšia rodina, priatelia, ani známi, a dokonca – keby ešte žili – by to neboli ani vlastní rodičia. Neexistuje nik, komu by som dovolila obmedzovať ma v pohybe, slobodnej vôli a samostatnom rozhodovaní sa…

Náš nebohý tatko bol veľmi múdry muž. Svojim ratolestiam občas dal dobré rady do života, ktoré si mimoriadne cením. Okrem mnohých iných jednou z nich bolo: „Zapamätajte si, že každý -izmus je svinstvo.“ A tou druhou, s krásnym paradoxom: „Neverte ani vlastnému otcovi, len tomu, čo pevne držíte vo svojej vlastnej hrsti!“ Vtedy dávno som celkom nechápala, čo presne tým myslí. Dnes tomu už rozumiem…