olitat

Ľudský mozog je najúžasnejšia mašinka na svete. Tajomná a nevyspytateľná. Hoci ju už stáročia skúmame, meriame, vážime, pozorujeme jej činnosť, popísali sme hemisféry a laloky, chápeme spojenia a odozvy, prijímanie i odovzdávanie informácií, aj naďalej sa jej dá hovoriť „Terra incognita“ – neznáma zem, kde žijú draky. Je fajn, pokiaľ bezporuchovo funguje, horšia situácia nastáva, keď sa odrazu, bez predchádzajúceho varovania, zadrhne…

V jednej z najkrajších piesní Pavla Haberu s textom Daniela Heviera sa vraví: „Jeden kabát mám už niekoľko zím. Proti vetru stále chodievam s ním. Má pár dier, mám ho však rád, nemusel som ho prevracať…“

Včera našimi médiami preletela ďalšia z tlačových besied. Tentokrát ju zvolal pán Heger, líder batoliacej sa strany Demokrati, aby nám predstavil svoje najnovšie posily: pani Janu Žitňanskú a Juraja Šeligu, donedávna poslancov za stranu pani Remišovej – Za ľudí. Nuž, zvolebnieva sa, tak sa potrebujú za každú cenu zviditeľniť. Tomu rozumiem. Dokonca bez výhrad akceptujem aj budúcu hlavnú pracovnú činnosť pani Žitňanskej, ktorá vecne a triezvo popísala, nakoľko hlboko je ponorená do riešenia problémov najmä zdravotne postihnutých spoluobčanov – či už finančných, morálnych a technických, alebo z hľadiska poskytovania sociálnych služieb. Žiaľ, jej konkrétne sympatické odôvodnenie vstupu do novej strany bolo prehlušené totálne demagogickým postojom zvyšných dvoch vystupujúcich pánov…

„Jednu kožu nosím už stovky dní. Možno, že som trochu viac zjazvený. Vpísané to nožom mám, že s kožou na trh chodievam…“

Úvodné slová pána Hegera sa niesli v tradičnom duchu. Slovo „demokracia“ poobracal zo všetkých strán. Div že sa ním nezadrhol. A potom nasledovali frázy typu: veď ja som to vravel už pred rokmi, upozorňoval som na to i ono a – predstavte si! – napokon sa ukázalo, že som vo všetko mal pravdu! Len sa pozrite, čo všetko sme MY oproti NIM dokázali! To My sme za spájanie sa, nie za šírenie nenávisti. MY nie sme ako Fico, ktorého som už dávno označil za hlavného nositeľa chaosu a agresivity. /A ja že najhorším chaos-manom všetkých čias a galaxií je Matovič!/ Zdola počúvame iba výzvy občanov na upokojenie situácie a riešenie vážnych sociálnych otázok, ale pokiaľ tu bude mafiánsky nepriateľ číslo jeden, nepohneme sa z miesta. VY to netušíte, ale MY vieme, čo by nás čakalo, ak by sme MY demokrati nezahatali cestu hrôzostrašnej nadvláde protidemokratických síl, ktoré by okamžite nastolili korupčný teror, konsolidáciu a maďarskú cestu. No MY sa obetujeme pre blaho občanov a nedáme sa zastrašiť. Čo všetko sme už pre vás vykonali a ešte len vykonáme!

A v tom momente som to mala vypnúť. Lenže ja, sprostaňa zvedavá, som v sledovaní pokračovala ďalej. Ono mi to totiž niečo pripomínalo. Čosi z dávnej minulosti – z filmov pre pamätníkov. Čosi z čias veľkolepých masových manifestácií na 1. mája a zápalistých prejavov Klementa Gottwalda, keď z tribúny pomenúval triedneho nepriateľa a chudobe sľuboval hory-doly. /Nuž, aspoňže tie doly sa naplnili!/ Hegerov príhovor sa tomu podobal ako vajce vajcu. Slaboduchý, infantilný, nehodiaci sa už ani do minulého storočia, nieto do našej aktuálnej súčasnosti. Hociktorý pojašený adolescent by to zmákol na vyššej úrovni… U nás je predsa všetko super! Veď nám predsa závidí celý svet, mnohí si z nás berú príklad! No áno, dáke problémy tu máme, ale tie hravo vyriešime!

Keď sa jeden z ostrejších prítomných žurnalistov pána Hegera spýtal, a prečože tie problémy neriešili už skôr, veľkohubý demokrat neodpovedal…

„Jednu tvár som získal po rodičoch. Je v nej radosť, smútok, hnev, všeličo. Na čele pár ostrých čiar, nestratím dúfam svoju tvár…“

Pán Šeliga pokračoval v rétorike svojho predrečníka. Na začiatok vysvetlil, že „až“ dva týždne rozmýšľal nad tým, či má pokračovať v politickej dráhe alebo ju opustiť. No napokon predsa len zvíťazila snaha obetovať sa pre dobro všetkých občanov. Veď demokraciu je nutné obhájiť za každú cenu! Ako by to vyzeralo, keby sme MY, DOBRÍ ĽUDIA, ustúpili tým ZLÝM! Dovolili IM chopiť sa moci namiesto nás, tých skvelých demokratov, ktorí majú v pláne toľko a toľko úžasných reforiem, že až! No mojou absolútnou prioritou je nezmieriteľný boj proti nášmu najväčšiemu nepriateľovi Ficovi!

V momente, keď tú vetu zopakoval tak asi po desiaty raz, kdesi v mojom vnútri praskla dáka strunka. Padol centrálny server, mašinka sa zadrhla. Ten väčšinou tichý dráčik na mojom mozgu nielenže s odporom zapišťal, ale priam zaručal a z papule vypustil prúd plamennej žiary. Všetci to poznáme: jeden ľúbi čokoládu, ja nakladané uhorky. Avšak oboch sa dá prejesť. A tých primitívnych, bezobsažných kecov už bolo trochu moc. Priveľa fráz, priveľa sľubov, priveľa medových motúzov, priveľa skresľovania objektívnych faktov, priveľa zloby a priveľa vystatovania sa, čo všetko nám už „dali“ a čo všetko nám ešte „dajú“…

Odrazu som mala chuť trieskať hlavou o stôl. Už som spomínala, že ľudský mozog je fantastická mašinka, len občas blšku nevyspytateľná. Niekedy vám aj jedna taká primitívna tlačová beseda dokáže vyskratovať obvody. Netuším, čo ňou pán Heger sekundárne mienil dosiahnuť. Ak to, že sa ozlomkrky rozbehnem do centrály strany SMER-SD a budem od nej požadovať okamžité prijatie za člena, tak to sa mu podarilo bezo zvyšku. /Nie je on nakoniec ich agent, nadháňajúci SMER-u preferencie?/ Krucišpagát, urobím takmer hocičo, len aby som už nemusela počúvať tie jeho fantazmagorické bláboly. Iba ešte trošku precvičím skandovanie. Azda som to úplne nezabudla. „Nech-žije-Fico! Nech-žije-Fico! Nech-žije-Fico!“ Celkom to ujde, však?!

A na záver jedno malé P.S.: Vážení akože Demokrati, buďte takí láskaví, a nanovo si preštudujte presný zmysel vlády ľudu, pretože ten ľud si dokáže zvoliť sám, akou cestou sa vydá. Možno to nebude práve tá najsprávnejšia, ale aj vy sa napokon budete musieť podriadiť vôli väčšiny!