olitat

Vraví sa, že každý z nás má svoju cenu, za ktorú sa dá podplatiť. Hoci ma v tomto smere ešte nikto nikdy nepokúšal, predpokladám, že aj ja by som bola za istých okolností kúpiteľná. S jedinou výnimkou. Nášho celým národom milovaného ctihodného hetero pána z Trnavy by som v nadchádzajúcich /a ani v žiadnych nasledujúcich/ voľbách pri plnom vedomí nikdy nenominovala do parlamentu. Ani za všetko zlato sveta, čo by ste mi zniesli k nohám! Pre hociktorú inú stranu by som bola ochotná nájsť zopár poľahčujúcich okolností – okrem hnutia OĽaNO s jeho tragikomickým lídrom na čele. V mojich očiach sa v ostatných rokoch prejavil ako totálny chaos-man s jasnými príznakmi psychotického správania, preto sa nesmierne čudujem tomu, že v aktuálnych prieskumoch sa spod čiary zvoliteľnosti znovu dokázal vyškriabať až do mojej favorizovanej semifinálovej osmičky. Nerozumiem tomu. Týmto vysoko toxickým človekom sa opätovne ktosi necháva manipulovať? Veď kam vkročí jeho noha, tam nieže rok tráva neporastie, ale je celkom možné, že už nikdy! Nie je schopný nijakého rozumného kompromisu, dokáže používať len amorálne metódy jemu vlastné: kupčenie, vydieranie oponenta, osočovanie, znevažovanie, urážky najhrubšieho zrna, rozoštvávanie, rozsievanie sírnatého jedu proti každému a všetkým, v ľuďoch podnecuje zlosť prýštiacu z najtemnejších zákutí čiernej atavistickej mysle, provokačne vyvoláva nenávisť. K vlastným spoluobčanom sa správa s poburujúcou blahosklonnosťou vodcu z nadradenej rasy, vedome klame, zavádza alebo prepisuje pravdivé fakty… No už stačí. Na to, ako pánom Matovičom z hĺbky duše opovrhujem, som mu už venovala azda až príliš veľa miesta. Resumé: hnutiu OĽaNO v svojom pomyselnom rebríčku septembrovej voličskej hitparády nepridelím jedno obyčajné ŠKRT, ale rovno desať! Igor Matovič? Za mňa – nikdy viac!

Hnutie KDH v preferenciách statočne zabojovalo o siedmu priečku. Tiež sa niekoľkokrát ocitlo v tesnej blízkosti prahu zvoliteľnosti, ale momentálne sa nenápadne posúva nahor. Mám z toho radosť, pretože som pevne presvedčená o tom, že hlasy jeho zástupcov patria do nášho parlamentu, aj vládnych štruktúr. Síce to nemusíme prehnať, ale v každom prípade zastupujú početnú skupinu našich obyvateľov. Občas sa síce javia pápežskejšie ako samotný úradujúci pápež s jeho doslova revolučnými pokrokovými vyhláseniami z posledných dní, ale ako celok na mňa pôsobia pokojne a zmierlivo. Škoda, že jeho zástupcovia nedostávajú v našich médiách viac priestoru. Ich tradicionalistické kresťanské ponímanie sveta sa ešte zďaleka nevymanilo z okov minulosti, avšak podľa mňa neprekračujú hranicu prijateľnosti ako trebárs poslanci za Kresťanskú Úniu. Z KDH ku mne veje viac vánku tolerancie, zmierenia a pochopenia. Preto mi je naozaj úprimne ľúto, že aj ich musím zo svojho zoznamu vyškrtnúť, pretože môjmu výhradne ateistickému založeniu by asi vyvalilo bok, keby som sa mu spreneverila. Napriek tomu im budem držať všetky palce. Najmä pánovi Mikloškovi, ktorý sa už nielenže oženil, ale zlé jazyky naňho prezradili, že si dokonca kúpil televízor…

Ha, a ktože je na rade ako ďalší? Pre mňa najtvrdší oriešok. Mne najmenej známa zo všetkých volieb – staronové hnutie Republika. Veľmi dlho som nad ním špekulovala, prečítala kopu dostupného materiálu. Celé moje okolie ma od toho odrádzalo, ale ja som sa nedala, pretože som sa sama chcela dozvedieť, v čom tkvie podstata problému. Napokon som to pochopila. Líder hnutia pán Milan Uhrík mi ako osobnosť všestranne konvenuje – či už výzorom, vekom, technickým vzdelaním alebo v takom /relatívne/ mladom veku dosiahnutými pracovnými úspechmi. Avšak znovu je tu to prekliate „lenže“… Lenže pôvodne kandidoval za ĽSNS a na môj vkus vari až pridlho s touto stranou spolupracoval, kým sa neodhodlal z nej vystúpiť. Dôvodom mala byť reakcia na zmenu stanov strany v prospech centralizácie moci v rukách Mariana Kotlebu. Pán Uhrík síce vystúpil, ale vlastný tieň neprekročíš. Neverím, žeby v tom istom okamihu v jeho vnútornom svete nastal obrat o stoosemdesiat stupňov. A preto: zásluhy-nezásluhy, do môjho zoznamu priorít nijako nepasuje. Škrt!

Azda najrozporuplnejšou personou našej súčasnej politickej scény je pre mňa pán Richard Sulík zo strany SaS. Hoci mi je ako človek veľmi sympatický a dokonca si ani nemyslím – naprotiveň sústavne umelo podsúvanému názoru, žeby to bol chronický búrač vlád, z dlhodobého pozorovania som ho častokrát musela zaradiť medzi typy: ani z voza, ani na voz. Niekedy toľko hútal, až prehútal. Keď bol ten správny čas tresnúť do stola, on sa zadumal, alebo naopak. A hoci s odstupom času zakaždým podal viac-menej rozumné vysvetlenie svojho konania, nestal sa pre mňa čitateľnejším. Nedokážem presne odhadnúť jeho nasledujúce kroky a to je niekedy mätúce. V pokri žiaduce, pre voliča rozpačité. Naopak si veľmi cením, že svojim straníckym kolegom nezriedka dáva pri hlasovaní voľnú ruku, svojím demokratickým, nediktátorským spôsobom vedenia im umožňuje voliť podľa ich najlepšieho svedomia a netrvá na striktnom kolektívnom súhlase či nesúhlase. A len vďaka tomu ku mne konečne dokvitla nádej na zlepšenie situácie našich minoritných skupín spoluobčanov – na to moje osvietenecké ponímanie budúcnosti ľudskej civilizácie. To z dielne strany SaS vyšli zmysluplné návrhy zákonov ohľadne dôstojného partnerského spolužitia párov osôb rovnakého pohlavia a dôsledná kritika zavedenia naskrze idiotských kategórií „dôverník“ alebo takzvaného „fiduciárneho“ vyhlásenia pred notárom /krucišpagát, veď to ani nedokážem slušne vyartikulovať!/. Hlavne z toho dôvodu musím urobiť výnimku. Stranu SaS zatiaľ ani nevolím, ale ani neškrtám. Do septembra si ju ponechávam v zálohe, takpovediac na striedačke – čakacej listine náhradníkov. Ktovie, možno v nasledujúcich mesiacoch ešte čímsi zahviezdi a skočí priamo do finálovej štvorky ….. POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..