olitat

V rôznych časových obdobiach sa ten úkaz nazýval rôzne. Mne sa najviac páči výraz „trapošenie“. Hoci ide o výsostne nespisovný názov, každý mu rozumie. Je to umenie nechceného, faux pas na najvyššej spoločenskej úrovni, prešľap voči dobrým mravom. Každému z nás sa už niekedy pritrafil, ale /aspoň tie moje/ voči tým – v súčasnosti verejne a dobrovoľne prezentovaným – väčšinou nesiahajú ani po päty. Skvelým príkladom je aj včerajšia tlačová beseda lídra strany Demokrati, uskutočnená v dopoludňajších hodinách…

Na prvom mieste najúspešnejších trapasov našej politickej scény ešte donedávna nepochybne kraľovala Matovičova demisia-nedemisia, jeho odchod-neodchod, jej podanie-nepodanie v štýle „idzem-nejdzem“ /citát pána Ilieva/. No ako sa to už občas stáva, žiak tohto veľkého mysliteľa napokon dobehol, ba dokonca aj úspešne predbehol. Trápne boli jeho pritakávačky spoza chrbta, trápne bolo aj jeho účinkovanie v role ministra, predsedu vlády, povereného predsedu vlády, aj predsedu koktavej, dnes takzvanej výťahovej strany. Jeho rozlúčková reč pri príležitosti vratky z vlády do parlamentu by sa mala zaknihovať, aby slúžila ako odstrašujúci príklad toho, ako sa politika nemá robiť. A program strany porodenej cisárskym rezom? Detto. Zakaždým sa vyvinil z akejkoľvek chyby. Mlčal preto, že chcel zachovať koalíciu alebo preto, aby nezvyšoval chaos. A kto bol všetkého príčinou? Veď to poznáte: …lebo Fico, …lebo Pellegrini, …lebo Sulík, …lebo Matovič, …lebo Čaputová… Vždy to boli len ONI!

Bežný človek sa na základe životných skúseností obvykle vyvíja, rastie vedomosťami i ponaučením sa jednak z vlastných, ale hlavne z cudzích chýb. U pána Hegera to však neplatí. Naopak, jeho predpokladaný rozkvet osobnosti nielenže nepostupuje vpred, ale voľakde sa zasekol. Dokonca som zaznamenala výrazný regres, čoho názornou ukážkou je jeho včerajší prešľap. Tlačovka prebiehala pred vchodom do sídla hlavy štátu a jej ústrednou témou bolo: „Prezidentský palác patrí ľuďom“. Sprvu som sa nazdávala, že má zásadné výhrady voči jeho rekonštrukcii, o sekundu neskôr zas, že mám pokračujúcu nočnú moru a opätovne prežijeme znárodňovanie, ale rýchlo som bola vyvedená z takých hriešnych myšlienok. Veru nie, šlo iba o klasické frázovanie dnešných dní. Keďže trapasman Heger sa véééľmi starostí o blaho ľudu, pocítil náhle nutkanie podeliť sa s nami o svoje obavy a včas nás pred nimi vystríhať. A čože mu nedalo spať? Vraj: ak sa k moci dostane ten zlý, diabolský Fico, postará sa o to, aby bola zrušená priama voľba prezidenta občanmi a vráti ju do rúk parlamentu. Samozrejme, až po výmene všetkých ústavných činiteľov na všetkých postoch štátnej moci. A z čoho to je viac než jasné? Lebo sa aj pán Fico, aj Pellegrini vyhli priamej odpovedi na otázku, čo bude po voľbách… Aj ja som si neraz vypočula ich názor, že o tom je predčasné hovoriť, pokiaľ nie sú známe výsledky. Avšak na rozdiel od trapáka Hegera som si to preložila ako rozumné zhodnotenie pragmatikov, pretože v hre je priveľa premenných na to, aby vopred avizovali svoj ďalší postup. Zato Heger to nasilu prekrútil tak, aby ich slová dokazovali ďalšiu nekalú mafiánsku činnosť. So Šeligom sa div že nepobili o mikrofón, len aby nám dopodrobna objasnili, ako by sa toľká skrivodlivosť spáchaná na vrub poctivých občanov mohla uskutočniť. Fakt to mali detailne premyslené! Akoby sa zmocnili tajných denníčkov Robka F. a Peťka P., z ktorých nám na striedačku predčítali rozprávku na dobrú noc …

Prítomní žurnalisti boli znovu skvelí. Ich otázky ťali do živého tak, že vari iba do seba zahľadený Heger si nevšimol zjavný ironický nádych od boku vypálených dopytov. Do niekoľkých hodín dokonca zohnali aj bezprostredné reakcie obvinených. Pán Fico razantne poprel tvrdenia trapošákov Demokratov a okamžite ich vyhlásil za bohapusté klamstvo. Pán Pellegrini urobil to isté, no neodpustil si aj vtipnú poznámku na ich konto: „Chlapci asi boli pridlho na slniečku a trošku ich pripieklo…“ Ja nie som natoľko veľkorysá. Včerajšiu „demokratickú“ kecovíziu by som pokojne zaradila niekam medzi nebezpečné hoaxy, šírenie poplašnej správy a trapas intergalaktických rozmerov. Pod heslom: „Pre blaho občanov sme schopní všetkého!“

Tak sa mi vidí, že malého Edka rodičia málo ťahali za uši. Namiesto toho ho aj za štvorku trpezlivo chlácholili, že aj účasť má svoju vysokú hodnotu. A z toho bludu ho nikto nikdy nevyviedol. V dospelosti zas väčšina z nás má dobrých priateľov, ktorí nás v pravý čas ohľaduplne upozornia na to, že tá divoká séria permanentných trapasov nám nerobí dobre. Hm, lenže keď sa tak nad tým zamyslím, má vôbec pán Heger ešte nejakých správnych kamošov, alebo už len farizejských pritakávačov?