olitat

Obdobie letných dovoleniek prudko trieska na dvere a väčšina z nás už má aspoň hrubú predstavu, ako a kde tú svoju strávi. Z nepochopiteľných príčin to mnohých ťahá na juh. Z krajiny najbohatšej na zásoby spodných vôd na hlavu i tisícov kilometrov štvorcových tých povrchových to slovenských nespratníkov neprestajne ťahá k ešte mohutnejšiemu zdroju ďalšej vody, hoci aj slanej. A akonáhle je vybratá lokalita schválená, stačí vymyslieť najvhodnejší spôsob dopravy z bodu B do cieľového bodu Q. Najjednoduchšie a zároveň najlacnejšie sme už z praktických dôvodov vylúčili. Pešibus, stop a bicykel sú jednak nevhodné pre rodiny s deťmi, pre jednotlivcov zas životunebezpečné s možným fatálnym zakončením našej životnej púte. Gigantické lode sú neromantické, tie menšie nespoľahlivé a príliš komplikované vzhľadom na plánovanie vhodných trás. Ale možností ešte máme neúrekom! Trebárs taký motocykel…

Nikdy som nebola otrokom vlastníctva vecí. No po motorke som úprimne túžila vari odjakživa. Žiaľ, znovu prevážilo rácio, pretože ide o prudko sezónnu záležitosť a dokonca ani v letných či jarných mesiacoch nemáte zaručené, že vás nezaskočí nepriaznivé počasie. Ale vždy, keď sa vyskytla príležitosť ako spolujazdec sa dať odviezť hoci aj len zopár kiláčikov okolo bloku, zaraz som sa jej nadšene chopila. Tak som si s rozkošou odskúšala moped, sajdkáru, Jawu 450, a z tých naozaj výkonných – Hondu, Suzuki, aj Kawasaki. Ale… Vybrať sa na tých čarokrásnych mašinkách na dovolenku? Zabudni!

V prvom rade je tento spôsob dopravy opätovne nevhodný pre rodiny s deťmi. Samozrejme, pokiaľ nie ste šialení hazardéri a tie svoje ratolesti ako sardinky neuložíte do prívesného vozíka a neprekryjete ich vzduchotesnou nepremokavou celtovinou: v takom prípade však odporúčam častejšie prestávky, počas ktorých milovaným deťúrencom doprajete aspoň občas sa nadýchnuť. A po celý čas sa musíte trmácať po všelijakých zanedbaných okreskách, aby vás nevymákla dáka prehorlivá, starostlivá cestná kontrola, pokutami si zarábajúca na štvrťročné odmeny. Rovnakým problémom sa javí aj príliš rozkošatená batožina. Tá síce nepotrebuje kyslík, zato má čudnú tendenciu uvoľniť sa z popruhov a v najnevhodnejšej chvíli sa porúčať kadeľahšie…

Väčšiu šancu úspešného zdolania cieľovej pásky majú skupinové výpravy s jedným, maximálne s dvomi jazdcami na palube. Síce starosti s uložením cestovných tašiek nezmiznú úplne, ale dá sa ísť aj naľahko. Plavky dáte na seba, kreditku do vrecka, osušku pod zadok – a ideš! No čo zvonku a na prvý pohľad môže vyzerať veľmi romanticky, dobrodružne a nespútane, pri bližšom preskúmaní to nemusí naozaj aj tak byť. Vietor vo vlasoch? No to zrovna! Možno kedysi v motorkárskom praveku! Ale dnes?!

Viete o tom, že ľudské telo nie je ani zďaleka také symetrické, akým sa javí? Napríklad takmer všetci máme rôzne vyvinuté končatiny. Ja som na to prišla už kedysi v puberte pri šití alebo dĺžkovej úprave nohavíc. Počas vrcholiacej epidémie covidu som zas zistila, že mám rôzne veľké uši – na jednom gumička respirátora držala, z druhého permanentne sklzávala dolu. No čo bolo horšie – po jeho nasadení sa mi prudko zhoršilo nielen videnie /to sa ešte dalo vysvetliť obmedzením periférneho vnímania okolia/, ale dokonca aj sluch, čo si dodnes neviem vysvetliť. Iba ak tým, že odjakživa neznášam ako mentálne, tak aj telesné obmedzenie ľubovoľného druhu. Rukavice, šály či čiapky som nasadzovala až pri teplotách nižších ako mínus 25 stupňov. Roky som sa pohybovala na stavbách, kde sa vyžadovalo nosenie ochrannej prilby. Dalo sa to vydržať, pretože zakaždým šlo o pomerne krátky, presne vymedzený časový úsek. Ale absolvovať v nej stovky a stovky kilometrov? Ani vo sne! A to nehovorím iba o bežnom pokrytí hlavy, ale keď už, tak o celoplošnom – cez oči, aj ústa. Veď kto by už stál o trvalý zaslzený /ne/výhľad alebo o nadivoko rozzúreného sršňa či iných lietajúcich potvor v ústach? Ja teda nie. No to nie je všetko. Súčasťou výbavy každého motocyklistu je aj vhodný odev – najlepšie kožený, pre chudobnejších ekoaktivistov koženkový. Inak vás prefúka tak, že ešte pred tridsiatkou môžete rátať s reumou postihnutými všetkými kĺbmi. A to som nespomenula chrániče kolien, lakťov, ustavičný dohľad nad draho zakúpeným majetočkom… Veru hej. Čo zvonku vyzerá ako ťažká frajerina, to sa po 100 kilometroch mení na mučiaci nástroj. Po zosadnutí sa podaktorí fešáci ešte véééľmi dlho nedokážu vystrieť a na zreparovanie stavu chrbtice od kostrče až po krčné stavce by potrebovali urgentnú rehabilitáciu, aby sa im vrátili do prirodzenej východzej polohy. Hja, a vraj romantická dovolenka! Nedaj sa vysmiať!

Na záver mám jednu praktickú radu pre tých, ktorých neodradili ani moje úprimné postrehy ohľadne dlhodobých ciest, absolvovaných na milovaných dvojkolieskach: nie nadarmo sa vraví, že každý motocyklista je dobrovoľným darcom orgánov. Nikdy nevieš, kedy ťa z cesty zostrelí dáky prispatý alebo nečakaným šľakom trafený kamionista. Preto je veľmi užitočné k dokladom pripojiť aj svoj predbežný súhlas so sekundárnym využitím tvojich pozostatkov. Zjednodušíš tým život svojim najbližším, ktorí by to rozhodnutie museli urobiť za teba. A tí ozaj pravoverní národniari nech sa ráčia dať zasamovraždiť na rodnej pôde. To by už len bola tá pravá, nefalšovaná frajerina!