olitat

Neviem, kto vyhodil do vzduchu vodnú priehradu Nova Kachovka. Nebola som pri tom. No môj stavbársky nos a všetky indície ma vedú k záveru, že to boli ruské okupačné jednotky. Ako statička by som aj ja zvolila odpálenie náloží zdola, z hlbokého podzemia, z jadra stavby. A tam mali prístup iba Rusi. Istotne by som na priehradu nezaútočila zhora. Ak už vylúčim veľmi nepravdepodobnú možnosť dákej technickej závady mimoriadneho rozsahu…

No ja teraz nemienim rozoberať detaily katastrofy, ktorá momentálne hýbe svetom. Na to ešte bude čas, keď opadne voda a k tej ešte donedávna prekrásnej ukážke ľudskej tvorivosti a umu budú mať prístup skutoční experti, aby objektívne posúdili nielen rozsah napáchaných škôd, ale aby jednoznačne určili aj potenciálneho páchateľa. Avšak pred niekoľkými dňami sa médiami mihol krátky šot, pri ktorom som doslova zdúpnela. V pozadí kamera snímala neveľkú zbombardovanú budovu, na ktorú ukazovala dáka ruská teta a celému svetu zvestovala: „Veď sa na to pozrite! To sa robí? Útočiť na civilné obyvateľstvo? Komu sme ublížili? Toto si zaslúžime? Predsa ide o celkom nevinných ľudí! Ako si to dovoľujú?!“

Netuším, kde sa incident odohral – buď na Rusmi okupovanom území Ukrajiny, alebo v jeho blízkom okolí. Dokonca neviem ani to, kto sa postaral o likvidáciu toho domu kultúry či čo to bolo. Pre pointu tohto mini-príbehu nie je podstatné dokonca ani to, či šlo o dáku z premnohých popletených ruských striel alebo o ukrajinský pokus o prelomenie kontaktnej zóny frontu. V tomto článku hlavnú úlohu zohráva tá anonymná ruská teta vo veku niečo medzi 40 až 50 rokov. Nepripadala mi ako platená agentka Kremľa, ale ako bežná občianka, náhodne odchytená na ulici, vylievajúca si srdce nad toľkou zlobou a skrivodlivosťou. Skôr vyzerala ako niekto, kto sa práve zobudil do príšernej reality. Z ktorého kanála asi tá prostoduchá Nadenka vyliezla, že nemala ani poňatia o tom, čo sa deje niekoľko desiatok kilometrov od nej? Aké zverstvá páchajú jej súdruhovia neďaleko od jej domova? Koľko civilných obytných budov, koľko nemocníc, škôl, škôlok či inžinierskych stavieb na ukrajinskom výsostnom území už padlo za obeť šialenému Putinovmu vystrájaniu pod rôznymi falošnými zámienkami? Koľké státisíce v podstate nevinných obetí na oboch stranách frontovej línie si už vyžiadali najkrutejšiu daň? Je vôbec možné, že o tom nevedela?!

Narodila som sa a vyrastala v Bratislave. Náš nebohý tatko ako všestranne nadaný majster nad majstrov sa už kedysi v mediálnom praveku postaral o to, aby sa k nám dostávali aktuálne správy z celého sveta – prostredníctvom dvoj a viac metrových, vlastnoručne „na kolene“ vyrobených televíznych antén, s pomocou dobrých kamarátov inštalovaných na strechu nášho domu. Viedeň je blízko, preto netrvalo dlho a mali sme naladené oba vtedy „horúce“ rakúske hlavné kanály. V rádiu zas frčala Slobodná Európa / i keď my sme v tých časoch uprednostňovali počúvanie najnovších svetových rebríčkov pop-music/. Medzi kamarátmi sa našla kopa takých, ktorých rodičia z pracovných dôvodov občas vycestovali do západného sveta. Samozrejme, zakaždým sa im podarilo prepašovať aj dáku tú „nevhodnú“ literatúru a platne, neskôr magnetofónové pásky. Jazyková bariéra nehrozila. Niekto vedel po nemecky, iný zas po anglicky – vždy mal kto preložiť zaujímavé state… Čo tým chcem vlastne povedať? Že sme nikdy nežili v krtčej slepote, ale boli sme priebežne informovaní o dianí vo svete /a neraz dokonca o tom skutočnom živote u nás doma/. Ako je teda možné, že v dnešnom pretechnizovanom svete, kde sa všetko hneď rozkecá, nejaká ruská teta nemá ani šajn o tom, čo sa deje priamo pred jej nosom, takpovediac za humnami? Alebo iba nechce mať?!

V Ruskej federácii žije 140 miliónov obyvateľov. Po odrátaní detí nám hrubým odhadom zostáva plus – mínus 100 miliónov dospelých. Verím tomu, že do niektorých ozaj odľahlých severovýchodných oblastí sa neprehrýzli ani fakty o prebiehajúcej vojne, pretože ich obyvatelia denno-denne bojujú o holé prežitie a osud nejakého Kyjeva majú v podstate v paži. Čo však ostatní? To všetci uverili Putinovej propagande a rozprávkam o nevyhnutnosti ruského zásahu proti nebezpečenstvu rozmáhajúceho sa vplyvu neonacistov, neskôr o hrozbe amerického imperializmu? Ruský mužík i ruská bábuška boli odjakživa zvyknutí na slovo poslúchať vrchnosť, no čo ich synovia a vnuci? Časti sa včas podarilo emigrovať, časť sa sklonila pred tvrdými represáliami. Ale neverím tomu, žeby ku zvyšku národa rôznymi cestami neprenikli zvesti o skutočnom stave vecí. Dnešní hackeri dokážu aj zázraky. Dokedy teda budú mladí Rusi ešte veriť tomu, že sú v práve? Kŕmenie báchorkami o nespochybniteľných nárokoch na zvrchované územie Ukrajiny predsa nijakej propagande sveta nemôže trvať donekonečna. Koľko státisícov fešných vojakov ešte musí padnúť, kým aj tá obmedzená ruská teta z ulice konečne pochopí, kde sa stala chyba?

Nevdojak mi prišiel na myseľ iný propagandistický génius. Malý veľký muž, ktorý okrem iného poradil inému vojnovému štváčovi používať prezývku Führer. Hitlerova pravá ruka, ríšsky minister pre ľudovú osvetu a propagandu: fanaticky oddaný Joseph Goebbles. On tiež dokázal takmer nemožné – presvedčiť milióny ľudí po celom svete, že v podstate sa nič nedeje. Dlhé roky iba niekoľko zainteresovaných vedelo o pogromoch a čistkách, prebiehajúcich zverstvách páchaných na celých národoch i etnických skupinách. Podaktorí šialenci tomu odmietajú uveriť dodnes. Lživá propaganda je sviňa. Nielen v minulosti jej podľahli už mnohí. A je nesmierne smutné, že sa to nedeje iba v Rusku, ale aj u nás. Kde, no hlavne kedy a ako to napokon skončí? Komu sa podarí tej zákernej deväťhlavej Hydre zoťať všetky papule? Žeby stačilo vyhlásiť výberové konanie? Dáky statočný Nebojsa by sa možno ulakomil na prísľub ruky spanilej princezny a polovice kráľovstva k tomu. Alebo by mu stačilo zopár miliárd eur nevyčerpaných z fondu obnovy?!