olitat

Pri presunoch z bodu B do bodu Q a späť na veľké vzdialenosti môžete prísť všelijako o všeličo. Niečo vytrasiete, niečo zabudnete, niečo vám aj ukradnú. No pokiaľ by sa konala dáka nezmyselná reality súťaž o to najmenšie a najväčšie, čo ste kedy v živote stratili, stavím sa o hocičo, že by som ju zaručene vyhrala ja. V prípade toho najmenšieho by šlo o rozkotúľané uvoľnené skrutky z kolesa auta. A to najväčšie? Vážené dámy a páni, mne sa raz podarilo stratiť celý, celučký železničný vozeň!

Prihodilo sa mi to v deň návratu z desaťdňového pobytu v prímorskom rumunskom letovisku. Šlo o lacný študentský zájazd vlakom. Tento spôsob dopravy zvykne byť vcelku veľmi príjemný. Nemáte problém s uložením batožiny, ani seba. Kedykoľvek si môžete natiahnuť stŕpnuté končatiny, tí aktívnejší si môžu postáť, aj poprechádzať sa. V ideálnej /nezľavnenej/ verzii sa dá dokonca aj poležať si. Obvykle je po ruke aj funkčný záchod, ktorého jedinou nevýhodou je osvojenie si umenia trafiť doň v závislosti od rytmického pohybu klepotajúcej súpravy. Ale táto moja mierne hororová historka nadlho vo mne potlačila všetky klady tohto spôsobu dopravy…

I nastal deň D. Pri príchode na ošarpanú staničku nás ešte nič nevarovalo. Až pohľad na príchodzí vlak. Lokomotíva ešte ušla, ale vagóny vyzerali, že to najlepšie majú už dávno za sebou. Navyše sa zdalo, že vôbec nemienia zastať na vyhradenom a našimi sprievodkyňami určenom mieste. Zadarilo sa až poslednému vozňu. No keď sme sa pobrali k jeho skorodovaným dverám, naše dozorujúce dievčence skontrolovali svoje lajstrá s pokynmi. „Tento nie je náš. Mládež, pochodom vchod! Mal by to byť až ten piaty vpredu…“ Takže nás čakal viac než stometrový špacírung. Mimo nástupišťa. Po uzučkom, mnohými nohami vyšliapanom hlbokom rigole, vhodnom tak akurát na jednu stupaj. Po prvých obtiažne zdolaných metroch Darka zakosila: „Ten rušňovodič je asi v zácviku, keď nevie, kedy brzdiť!“ Okamžite jej kontroval Lajo: „Dievča, nebrbli a svižnejšie prepletaj tými dlhými nožičkami! Nasaď indiánsky stopovací krok a je to! Aby nás tu ešte nakoniec nenechal…“ Napokon to nebol piaty, ale až šiesty voz, ktorý sa hrdo pýšil logom našej cestovky. Pravdupovediac, bola to jediná lesklá, novotou žiariaca časť celej súpravy. Po schválení profesionálok sme začali nastupovať. Nebolo to nič jednoduché. Aj tí najvyšší z nás s tým mali problém. Bez nástupného ostrovčeka, z tridsaťcentimetrovej priehlbinky sa veru ťažko škriabe na vysoké schodíky… Najprv leteli naše tašky a batohy, až potom my. Tiež sme podaktorí kus leteli vzduchom. Navzájom sme si pomáhali, ako to len šlo. Pomenší dostali rabaka, iných stačilo potlačiť za zadok. Nepopieram, nasmiali sme sa dosýtosti. Boli sme mladí a žiadna prekážka nebola dosť veľká, aby sa pri troške snahy nedala prekonať. Navyše v správnej partičke. Ako nastupovali ostatní viacroční pasažieri do ďalších vozňov, netuším. Nebolo kedy sa po nich obzerať… Po úspešnom nalodení sa na palubu pofidérneho dopravného prostriedku sme sa pohodlne usalašili na určené miesta. A začala sa vyše dvadsaťhodinová strastiplná púť domov…

A ako nádejne začala, tak aj po dvoch hodinách beznádejne skončila. Odrazu sa celá naša kolóna zastavila. Kdesi uprostred pustatiny. Zľava i sprava, kam až oko dovidelo, sa ťahali nedozerné lány polí. Dáku tú štvrťhodinku sme trpezlivo čakali, že sa znovu pohneme. Po ďalších dvoch sme sa začali domáhať vysvetlenia. A čože sme sa dozvedeli? Vraj sme kdesi zašantročili posledný vozeň. Zašantročili, stratili, zabudli, nazvite si to ako len chcete. Viac nepravdepodobnú informáciu sme ozaj nečakali. Za nás za všetkých to vyjadrila Emča štyrmi slovkami: „A to sa dá?“ „Všetko ide, keď sa chce,“ nadviazal na jej ohúrenú reakciu Filip. „A možno ten vagón rušňovodič vymenil za vodku s extra príplatkom za náklad ukoristených pasažierov.“ „Ty kokso, nie sme v Rusku.“ „No dobre, dobre, tak za nejakú tú rumunskú lavórovicu!“ „A to tí chudáci tiež zostali trčať niekde na území nikoho? Bez pomoci, bez pohonu…?“ „Radšej poďme obzrieť našu situáciu…“ Nato sme vyskákali von – dolu to šlo rozhodne ľahšie – a zistili sme, že sme boli medzi poslednými. Avšak ešte čosi sa nedalo prehliadnuť. Šokovaný Lajo si smerom k Emče neodpustil štipľavý komentár: „Ty si robíš starosti o druhých a my sme zatiaľ prišli aj o lokomotívu!“

Našťastie, zvesti sa šíria rýchlosťou blesku. Stratená lokomotíva šla pohľadať stratený posledný článok našej karavány. Tak sme sa obrnili zhovievavosťou a posadali si do trávy. Bolo neskoré popoludnie, veľmi teplo a dusno, preto sa nám nechcelo vracať sa do kupé a pátrať v batožinách po kartách či cestovných mini-šachoch. Niekto sedel, iný polihúval. Ja som skenovala okolie. Hoci som klasický krčmový typ z dolniakov, ukrutne ma dráždil pohľad na celkom ploché kilometre. U nás kam sa len zvrtneš, natrafíš aspoň na malý kopček, nehovoriac už o do neba sa týčiacich kopčiskách. Pátrala som a pátrala a – nič. Až tu zrazu… „Darka, poďme dovnútra. Alebo som chytila úpal alebo mám halucinačné vidiny.“ „Žeby?“ „Pozri tam, dopredu. Ak vidíš to, čo ja, sme na tom rovnako!“ „Ak nás hospitalizujú spolu, aspoň bude sranda…“ Niekoľko sto metrov od nás v hustom oblaku sivého prachu statočne rozrýval vysušenú pôdu skutočný pluh, vpredu ťahaný dvomi štvornohými volmi, zozadu zas tlačený jedným dvojnohým, ktorý občas len tak zo zvyku zamával bičom. Kača neveriaco zaostrila na ten výjav. „No to ma poser! Také dačo som zatiaľ videla len vo filmoch pre pamätníkov! Přemysl Oráč šuviks…“ Po početnom pritakaní opäť lakonicky zahlásil Lajo: „A čomu sa čudujete? Pri tom Ceauseuscovom hospodárení od buka do buka o dákych Zetoroch nemôžu ani len snívať! Veď nemajú z čoho platiť ani len úroky z pôžičiek…“

Po dvoch hodinách čakačky vyplnenej rozprávaním veselých príbehov zo života a detskou hrou Kamienky sa lokomotíva predsa len vrátila – tlačiac pred sebou stratený vagón. Neunúvali sme sa nastúpiť. Bolo jasné, že celú súpravu nebude tlačiť až do cieľa. Nemýlili sme sa. O ďalšie dve hodiny sa opätovne objavila a tentoraz na správnom konci. Znovu sme sa nehrnuli dnu. A urobili sme dobre. Protestné výkriky, ktoré sa pri zapájaní a posunovaní vpred i vzad ozývali z celého vlaku, nám dali za pravdu. Začala som súhlasiť s prvotným názorom ohľadne rušňovodiča v zácviku. Popadané batožiny presne triafajúce mnohé hlavy boli toho dôkazom… Potom to už šlo bez ďalších incidentov. Jednak sme už nadobudli prax v náskokoch, a ani tam nebol ošemetný hlboký žliabok, čo by nám prekážal v rozbehu či rozlete…

Do cieľového bodu B sme sa dokolísali úplne vyšťavení. S päťhodinovým meškaním. Hladní a smädní, pretože na plánovanú vyše dvadsaťhodinovú štrapáciu sa nikto neunúval zapojiť aj jedálenský vozeň. Alebo sa ktosi z vrchnosti obával aj o jeho osud. Po nadobudnutých skúsenostiach sme si netrúfli ani napiť sa vody v umyvárke. Museli sme si vystačiť so zásobami domáceho vína, ktoré sme pôvodne niesli domov ochutnať rodine a známym. Jeho výhodou bolo, že sme síce neboli menej smädní /to skôr naopak/, ale aspoň nám to bolo lautr fuk…

Konečne sme boli doma! Hoci náš geniálny strojvodca znovu netrafil vyhradené plató, aspoň správnu krajinu áno. A slovenské nástupištia väčších miest majú tú výhodu, že sú predĺžené, so spevnenými priľahlými betónovými plochami…Že či som zanevrela na vlakovú dopravu do vzdialených končín? Nie, ani náhodou! Iba si zakaždým vopred preverím, odkiaľ bude dotyčná súprava vypravená. Pokiaľ by šlo o rumunské železnice, rovno zabudni. Nikdy viac!