olitat

Vdojak či nevdojak zo všetkých strán denne prijímame množstvo informácií. Niektoré chcené, iné nie. Ak práve pátram po čomsi konkrétnom, začnem googlom, pokračujem knihami a končím pri dokumentárnych seriáloch. Ak idem po stope politických káuz, povyťahujem si všetky tlačovky, ak po žralokoch, pustím si National geografic. No čo robiť, ak sa chcete viac dozvedieť o dákej krajine a jej obyvateľoch? Nemyslím ich pôvodné ležovisko či ich historickú skúsenosť, počty, hlavné mestá, zoznam pamiatok alebo krásy prírody, ale ak potrebujete spoznať ich skutočný naturel a súčasné zvyklosti? Tam ste nahratí! Bez osobnej skúsenosti sa toho veľa nedozviete. Iba ak z ich originálnej televíznej produkcie… Našťastie, turecká výroba chrlí jeden nekonečný seriál za druhým, a tak /síce so zaťatými zubami, ale predsa/ som nové vedomosti mala odkiaľ čerpať. Prečo toľké sebazaprenie? Lebo ma kamarátka z detstva pozvala na kolaudáciu nového domu, kam sa po dlhých rokoch aj s rodinou presťahovala z Istanbulu. Nie som masochistka, ale som rada, keď viem, do čoho leziem a ak to je čo i len trošku možné, snažím sa nenápadne splynúť s davom. A na to potrebujete kóóópu spoľahlivých informácií…

Vlastička okrem iného spomenula aj pohanskú atrakciu oslavného dňa: obetovanie barana. Dúfam, že to bude čosi na spôsob našej zabíjačky, a nie humánna likvidácia jej manžela… Ďalej som zistila, že v Turecku stále prežíva otvorená forma kastovníctva – tvrdá deľba na bohatých a chudobných s ostro vyhradenou čiarou, keď nie je vhodné tieto dve skupiny miešať dohromady formou manželstva, ba dokonca ani spoločného stolovania. Páni bohatí rozkazujú, chudáci na slovo poslúchajú v priam otrockej závislosti 24 hodín denne. Komu sa nepáči, môže ísť… Z početných telenoviel taktiež viem, že mojou psou povinnosťou bude konzumácia hektolitrov čaju z poldecákových mini-pohárikov. Mám síce radšej kávu, ale čo už narobím… Hoci sa stoly budú prehýbať pod všakovakými dobrotami, o svoju líniu sa báť veru nemusím. Nabetón sa tam niekto s niekým do krvi poháda, takže polovica domácich i hostí urazene odíde a vždy sa nájde aj nejaký mimoriadny zurvalec, ktorý rovno preklopí celý stôl, aby demonštroval svoje rozčarovanie. Kompletný zložitý servírung mís, misiek a mištičiek sa razom ocitne vo vzduchu. Oj, asi som zabudla spomenúť, že rodený Turek je mimoriadne divoká a vznetlivá povaha. Bez troch pištolí za pásom a revolvera vo vrecku ani nevyjde z domu. Ženy zas uprednostňujú pušky, ktoré sotva vládzu zdvihnúť. A ak sa už nenájde nijaký poriadny terč, tak si s gustom zastrieľajú aspoň do vzduchu. Nech celý svet vie, že na to majú a práve sa u nich koná oslava! Ak nepália hneď, tak bleskurýchlo tasia. Každý proti každému. Veď dôvod sa už len nájde…

Jednou z vecí, ktorej vonkoncom nerozumiem, je ich prazvláštna občianska architektúra. Turecko sa môže pýšiť nádhernou krajinou, ale prečo ju kopírovať pri výstavbe obytných domov? Príroda tam je nesmierne rozmanitá – strmé štíty striedajú pozoruhodné hlbočiny. No nepochopím, prečo to tamojší stavitelia napodobňujú. Kam sa len zvrtnete, tam sú schody. Nekonečné schody. Hneď za vstupnou bránou natrafíte na tridsaťstupňový zostup, po krátkej rovinke vás čaká zas rovnaký výšľap nahor. To sa už nedalo zarovnať? A narazila som na ešte jednu pozoruhodnosť – zázračný útes samovrahov, z ktorého keď skočíte nadol do tridsaťmetrovej hĺbky na ostré šutre, zaručene prežijete a do roka ste znovu na nohách. Samozrejme, počas rekonvalescenie celú nemocnicu zaplavia davy vašej rodiny a známych, ktorí jednostaj obťažujú jednak vás, a jednak personál otázkami ohľadne vášho aktuálneho stavu. Pravdupovediac, mne by sa z toľkej dotieravej zvedavosti skôr priťažilo, než uľahčilo. Najmä pri totálnych zástavách srdca, keď ma oživia v poslednej sekunde… Rovnako to platí aj pri nehodách, úrazoch a častých strelných poraneniach, ktoré sa zásadne vyskytujú len pod kľúčnou kosťou alebo štrajchnú bok. Turci sú však húževnatí chlapci! Po odborne zalepenej rane sa zdvihnú z postele a pokojne odkráčajú domov…

Nepochopila som ani ich posadnutosti. Nikdy nehrajú fair-play, jeden na jedného, ale vždy zneužívajú presilovku. Najmenej traja muži sa bezhlavo ženú za tou istou femme fatale alebo naopak – tri a viac žien uháňa jedného muža. Akoby nemali na výber z tých zopár miliárd iných! A vydržia to aj niekoľko rokov, počas ktorých si tí neúspešní poctivo odopierajú náhradné sexuálne radovánky. A potom že nemajú byť /slušne povedané/ trvalo frustrovaní! So všeobecnou posadnutosťou vlasmi by som mohla mať problém, pretože uprednostňujem sparťanský zostrih, s ktorým by som si v Turecku ani neškrtla. Ak nemáš vlasy až po pás, ani tam nechoď! Čo by si si pred početným publikom každé tri minúty poprehrabávala? A za čo by ťa jednou rukou vlastný otec schmatol a povláčil po dvore, zatiaľ čo druhou by ťa z celej sily fackal pri najmenšom náznaku odporu či vzdoru? Aj mobily sú skôr na ozdobu. Každý správny Turek má najmenej jeden. Ak však príde na lámanie chleba, nikto ho nepoužije. Všetci unisono začnú hystericky ziapať, aby NIEKTO zavolal či už políciu alebo pohotovosť, namiesto toho, aby sa sám chopil iniciatívy. K pravému dôvodu takéhoto impotentného správania som sa nedopátrala. Možno si len šetria baterky. Alebo tušia, že privolaní žandári by im taktiež nepomohli. Premnožené úplatkárstvo v ich radoch, ako aj na súdoch či v nemocniciach trebárs pri určení otcovstva alebo zbavení mentálnej spôsobilosti predstavujú základný kameň každej správnej zápletky tureckej telenovely…

Prudkosť pováh má aj odvrátenú stránku, nielen nekontrolovateľné výbuchy zlosti – a tým je ustavičný plač. Čím viac krokodílích sĺz sa preleje, tým lepšie! A napočudovanie sú to viac muži než ženy. Najprv čosi hnusné vyvedú, vzápätí svoje konanie „úprimne“ ľutujú. Hoci svoje ženy by ešte aj dnes najradšej zahaľovali od hlavy po päty, sami si vo vypätých okamihoch dramaticky dodriapu košeľu, aby sme sa mohli dosýtosti pokochať ich vypracovanými bi a tricepsami bývalých modelov. To kvitujem. Rada sa pokochám. A taktiež sa mi pozdáva, že takmer hneď od začiatku série je úplne jasné, kto je v rozohratej partii ten dobrý, a kto zlý. Pri starých zákerných bosorkách to je okamžite zrejmé. Avšak už menej zrejmé je to, že podaktoré panenské obete ich odporných intríg v pravej chvíli zo svojho chudobného žobráckeho šatníka vytiahnu skvostné modely svetových značiek. Rovnako nerozumiem tomu, že nikto nič nikomu nepovie hneď. Najprv sa musí dohodnúť stretnutie, a asi až tak po piatich-šiestich dieloch k predmetnému rozhovoru naozaj dôjde. Až vtedy sa aj ja konečne ocitnem na pevnej pôde: všetci všetko každému rozkecajú. Najtajnejšie tajomstvá sa odovzdávajú od ucha k uchu – najlepšie pri otvorených dverách a oknách, alebo hneď vedľa hustého kriačia, za ktorým už striehne nepriateľský zlosyn…

Turecko je prekrásna krajina, ale zároveň plná rozporov. Pri schvaľovaní Švédska či Fínska voči prirodzeným partnerom používa vydieranie, no súbežne oficiálne vyjadrila Putinovi podporu pri fiktívnej vzbure-nevzbure Wagnerovcov. O čom to svedčí? Žeby si nebola celkom istá, kde je sever?

No, a teraz si aj z tej telenovelovej znôšky predpojatých blábolov vyber! Čo je pravda a čoho sa môžem pridržať ako relevantných faktov, ktoré mi pri tej vzácnej návšteve južnej krajiny môžu pomôcť pri splynutí s domorodcami? Včuľ, baba, raď! Ak ma nezachráni samotná hostiteľka, tak to veru nedám. Alebo mi postačí bohapusto sa vyhovoriť na sledovanie nechutne zavádzajúcich 200-dielnych seriálov? Ak sa už ani na ich vlastnoručne produkované originály, pred celým svetom hanobiace štýl a celkový spôsob života nedá spoľahnúť, tak potom na čo sa už dá? Lenže – kto som ja, aby som si práve tureckú výrobu televíznych programov dovolila kritizovať? Ja, príslušníčka spoločenstva, ktoré si za národného hrdinu zvolilo zbojníka…?!