olitat

Každý z nás má svoje boľačky. Vnútorné či vonkajšie. Niekoho trápia tie globálne – otepľovanie zemskej atmosféry, topenie ľadovcov, nadmerný výrub dažďových pralesov, ozónové diery, uhlíková stopa, prerieďovanie fauny i flóry, celkové znečisťovanie prostredia. Niekde zúria ničivé požiare, na dlhé roky likvidujúce obrovské územné plochy, inde zas naopak prívalové dažde, hurikány, suchá, hladomor, epidémie alebo pandémie. Všade sa niečo nájde. Slovakofilom nedá spávať vojna na východe, na severe hustota nespočítateľných medveďov, na juhu výskyt Viktora Orbána, na západe vlkov, Prešporákom najnovšie nájazdy diviakov a sysľov. A netreba zabúdať ani na vnútroštátne problémy – kolabujúce odvetvia hospodárstva, na aké si len spomeniete, z nebíčka ustavičná hrozba kobercového vodopádu Matovičových potenciálnych atómoviek i tých skutočných bielych, hojne vypúšťaných na naše hlavy a plecia kŕdľami dotieravých holubov. Pri každom ďalšom prelete dunivej vojenskej mašiny na milisekundu zadržím dych a mysľou mi prebehne, či sa tá doteraz fiktívna predpoveď práve teraz naplní, alebo až nabudúce. A spod zeme zas môžeme hocikedy očakávať otrasy z pohybov presúvajúcich sa nepokojných tektonických dosiek…

Nie som ani panikárka, ani globalistka, ale takzvaný prízemný racionálny typ. Vari aj preto si občas všimnem na prvý pohľad celkom nepodstatnú drobnosť. A takou je aj jeden z /u nás/ najnovších druhov športu nazvaný „HOBBYHORSE“, ktorý som si dovolila nahrubo preložiť ako „koníčkový kôň“ či z tiež používaného „HOBBYHORSING“ – „koníčkovanie“. Najprv ma upútal krátky televízny šot, z ktorého som sa dozvedela, o čo presne ide. Napriek veselému názvu to je mimoriadne náročná disciplína. Dievčatká od 10 do 18 rokov trénujú a súťažia nie na živých koňoch, ale ich napodobeninách. Športovým náčiním je pritom dlhá drevená tyčka, na jednom konci vybavená modelom hlavy koňa, zvyčajne potiahnutej mäkkým plyšom, s kompletným postrojom. Tyč sa vkladá medzi nožičky a môže sa začať skákať ako na koníku. Celý vizuál pripomína chlapčenské hry na rytierske súboje, keď si detičky takisto medzi nohy vložili hocijaký dlhší konár a drevenými mečíkmi šermovali s nepriateľom – buď fiktívnym, alebo ozajstným a pritom imitovali pohyby jazdy na koni . Hoci aj vtedy tu existovalo nebezpečenstvo drobných zranení, aspoň sa to zásadne odohrávalo na rovine. Ale hobbyhorsing pozostáva z viacerých kategórií. Niektorými z nich sú takpovediac exhibičné prehliadkové vystúpenia jednotlivkýň, akými sú trebárs krok, poklus či cval – samozrejme, tiež na rovinke. Proti tomu by som ani nemala výhrady, lenže nasledujú aj preskoky cez prekážky vysoké 90 až 120 centimetrov. A voči tomu veru ostré výhrady mám!

Keď zo svojich úvah celkom vylúčim všetky adrenalínové športy, ani ostatné nie sú na sto percent bezpečné. I na rovnej zemi sa prosté zakopnutie môže skončiť fatálne. Ako dieťa som mala večne chrastavé kolená, telíčko samá modrina, bežné boli aj monokle. Ani „guličky“, „škôlka“, „slimák“ alebo skákanie cez arabskú gumu neboli zárukou toho, že návrat domov sa nezaobíde bez každovečernej maminkinej pozornej kompletnej prehliadky za celý deň napáchaných škôd. Kde vytryskla krv, tam ranu vyčistila – obvykle sa ani neunúvala s leukoplastom, dávala prednosť vzdušnému hojeniu. V čom vidím nebezpečenstvo hobbyhorsingu? Najprv som neverila vlastným očiam, čo za nezmysel sa to zas zrodil v niečej udretej hlave. Nevedela som, či sa skôr smiať alebo plakať. No po zhliadnutí viacerých videí ma ten prvotný smiech razom prešiel. Čo sa na prvý pohľad javilo ako prehliadka dievčenskej ladnosti a elegancie, sa na ten druhý zmenilo na číry horor. Pri zdolávaní prekážok formou parkúru sa totiž tie konské hlavy dostávajú do tesnej blízkosti tváre a očí. A drevené tyče medzi útlymi stehnami? Prvým problémom je prítlak a neodbytné trenie vonkajších genitálií. Už malinkým lezúňom, akonáhle sa s nimi sami začnú hrajkať, jemne odstrčíme ručičku a ak viaceré naše pokusy zlyhajú, ihneď zapátrame po prípadnej vyrážke či inej abnormalite. Hobbyhorsing-dievčatká pritom nemôžu udržiavať rovnováhu obomi rukami, pretože jednou musia držať „koníka“ na patričnom mieste. Hocikedy teda hrozí neočakávaný stret s vysokou priečkou, keď sa drevená tyč môže všelijako zakliesniť. A všelikam zabodnúť… Predčasná umelá deflorácia by ma ešte trápila najmenej, no existujú aj iné, oveľa horšie následky. Nevdojak sa mi pred očami vynoril obraz starovekých a stredovekých ciest, lemovaných ukrižovanými alebo na kôl nabodnutých previnilcov i nepriateľov ako názorná výstraha pre príchodzích návštevníkov. Podaktorí zomreli hneď, iní na druhý deň či až o tri. V každom prípade trpeli ukrutnými mukami… A takému čomusi sa dnes blahosklonne usmievame? Takému športu fandíme? To skutočne nevidíme možné riziká, akým sa dotyčné športovkyne vystavujú? Stačilo by, aby sa obdobné „nabodnutie na kôl“ prihodilo iba jedinej súťažiacej a ja by som okamžite všetkých zúčastnených dospelákov hnala pred súd! Zatiaľ mi nezostáva iné, ako mlčky dúfať, že sa nič také neprihodí…

Hobbyhorsing nie je novodobý výmysel. Jeho počiatky sa datujú až niekam do 16-eho storočia, jeho rozvoj sa pripisuje Fínsku 19-eho storočia. Na Slovensku sa na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR zaregistroval v roku 2022. Dievčatám sa pri ňom nepredpisuje nijaký špeciálny ochranný odev, ani vo forme ženskej verzie suspenzorov. Zvyčajne majú na sebe len obtiahnuté elasťáky a vypasované tielka. Im sa nečudujem, že sa v uvedenom veku dajú nahovoriť na vcelku milé poskakovanie. Ale čo ich zodpovední zástupcovia? Rodičia, tetky, babky, širšie príbuzenstvo… Najviac ma však udivuje postoj našich ministerských úradníkov. Videli vôbec aspoň nejaké živé ukážky zblízka? Či iba oštempľovali dáke lajstro a posunuli ho ďalej?

Normálne som za každú neškodnú recesiu, žartovnú vylomeninu, ale v tomto prípade sa nazdávam, že už ideme cez čiaru. Skutočne to vyzerá tak, že od dobroty sa už nevpraceme do kože. Alebo ako naša nebohá maminka vravievala: „Keď je somárovi dobre, ide sa na ľad šmýkať!“