Hm, hm 162. Nevďak svetom vládne !

Máte už politiky plné zuby? Ja veru áno. Tie tisíckrát obohraté, značne doškriabané vinyly ma ani tak nerozčuľujú, ako skôr nesmierne nudia. Sem-tam ma ešte pobaví okrúhly stôl, za ktorý bok po boku zasadnú bývalí partneri, dnes rivali Matovič s Hegerom, ale uznajte: ako dlho sa dá počúvať hocijako komické vystúpenie Boba a Bobka, než sa vám zunuje aj to? Najmä keď nezaznie nič nové, ale iba to staré známe: „To nie my, to oni!“? A tak znovu prehadzujem výhybku…

V živote mi viackrát pomohlo mnoho ľudí, niekoľkokrát aj ja iným. Ale iba v troch prípadoch šlo naozaj o krk, ratovanie v poslednej chvíli, keď som s nasadením vlastnej existencie komusi predĺžila tú jeho. A myslíte, že mi za tú riskantnú sebaobetu niekto prejavil elementárnu vďaku, hoci aj len zo slušnosti? Že som dostala aspoň papierový diplom? Nedajbože medailu cti? Riťpaľovu som dostala, a nie verejné uznanie! Dokonca som sa nedočkala ani len symbolického poťľapkania po pleci! Nuž, veď posúďte sami…

Súčasťou môjho štúdia bol aj klasifikovaný zápočet k predmetu Geodézia a kartografia, nevyhnutný k jeho úspešnému absolvovaniu. Komu by sa už nepozdával týždenný pobyt v lone slovenskej prírody, vítané spestrenie tesne pred koncom letného semestra? Nádherná príroda uprostred Štiavnických vrchov? Pod legendárnym Sitnianskym kopcom a vedľa jazera Počúvadlo? Z rozpáleného asfaltu Bratislavy do osviežujúcej atmosféry nabitej čistým kyslíkom? Nálada v autobuse bola skvelá, počasie nádherné, úžasné dobrodružstvo nadohľad. A nesklamalo ani primerané ubytovanie a strava. Aklimatizovali sme sa raz-dva. Hneď na druhý deň po príchode sme boli zadelení do družstiev, vyfasovali sme meracie prístroje i neodmysliteľné metrážové tyče a hor´sa do terénu, vari už stýkrát zosnímaných povrchov. Chytro som sa zorientovala a zistila som, že náš návrat do východzieho bodu vedie tesne povedľa lákavej vodnej plochy. Preto som si už ráno pod tričko a pracovné tepláky natiahla aj plavky. Dvaja najviac hladní obetavci sa ovešali všetkými pracovnými pomôckami a nám ostatným tým umožnili ísť sa ešte pred večerou občerstviť do vtedy už takmer vyľudneného jazera. Nielenže sme zo seba zmyli všetok pot a prach, ale aj mierne umŕtvili nadobudnuté štípance, uvoľnili stuhnuté svalstvo. Parťáci tým aj končili – radšej si požičali člnky, zaveslovali kamsi doprostred a „uvoľňovali sa“ po svojom. Ja som si to po vlastnej osi lenivo strihla krížom na protiľahlý breh a zase späť. Kým sa spolužiaci poctivo odrovnali ešte pred povinným večerným nástupom, ja som práve vstávala z mŕtvych. Britská starodávna obyčaj „prvý drink až po západe slnka“ sa mi osvedčila. A mala byť užitočná aj pre niekoho iného…

Stalo sa to na tretí či štvrtý deň nášho pobytu. Práve som bola kdesi v tretine vytýčenej trasy, keď ma náhle zboku upútal dáky nezvyčajný disharmonický špľachot a občasné vykviknutia. Pretočila som sa horeznak a pozorne zapátrala po príčine. Neočakávala som hneď žraloka či ľudožravého sladkovodného krokodíla, ale ani statný sumec nie je mojím obľúbeným spolupútnikom, s ktorým by som sa tvárou v tvár potrebovala zoznamovať… Bol to dvojnohý cicavec, krúžkový parťák Riad z Libanonu. V prvom okamihu som sa nazdávala, že sa len tak blázni, no rýchlo som pochopila, že nič nefinguje, ale že sa skutočne topí a z posledných síl bojuje o holý život. Bleskovo som zhodnotila situáciu. V blízkosti sa práve nachádzali dva člny, oba ďalej než ja, rovnako aj plážovitý breh. Z elegantného dámskeho štýlu som zaraz prepla na šprintérsky kraul. Netrvalo dlho a bola som pri čiernej hlave. „Riad, čo je? Dostal si kŕč? Chyť sa ma!“ „Po-po- …“ stihol ešte vyjachtať a znovu sa ponoril pod vodu…

Môžem vám iba potvrdiť, že prax sa často podstatne líši od teoretickej prípravy. Čo kedy v telke predvádzajú profesionálni záchranári, je na hony vzdialené od skúsenosti v teréne. Topiaceho sa otočiť na chrbát, lakeť zaháknuť na krku, bradu podoprieť dlaňou a razantnými kopmi sa prebojovať na súš… No mášho vidieť! Len si to skúste, keď vás prigniavi hrôzou a panikou opantaných 90 kíl nekoordinovane sa zmietajúcej živej váhy! Samozrejme, v prvom momente vás taktiež stiahne pod vodu a – už sme sa topili dvaja! Netuším, ako som sa z toho smrteľného zovretia vykrútila, ale napokon som sa predsa len vyšmykla. Zboku som topiaceho objala okolo pása, z úst vypľula prebytočnú vodu a z plných plúc mu kričala do ucha: „Riad, stačí sa ma zľahka držať, inak tu zahučíme obaja! Riad, Riad, upokoj sa, už som tu! Urob bójku, urob bójku! Voda ťa udrží hore! Ty somár, nekop ma!“ Naveľa-naveľa sa mierne utíšil, takže som sa konečne aj ja mohla zhlboka nadýchnuť a nanovo sa poobzerať. Jeden z člnov sa už nachádzal bližšie než pobrežie. Aj na jeho posádku som zrevala: „Laci, poďte sem, Riad to nezvláda!“ „Rob si srandu!“ „Nerobím, fakt to je vážne!“ „Na to ti tak naletíme!“ A to mi už rupli nervy. Musela som nasadiť svojho autoritatívneho, divadelno-profesorského komandéra. „Okamžite sem veslujte, inak vás všetkých pohluším!“ Obávam sa, že skôr zabral ich zmysel pre recesiu, než moje hrozby od kastrácie až po stratu výsad trvalého požičiavania poznámok z prednášok, ale napokon sa rozhodli pre cikcakovité smerovanie k nám. Riad už síce mlel z posledného a ani mne nebolo všetko jedno, no aj my dvaja sme sa po centimetroch posúvali k nim. Tých pätnásť metrov bolo tuším najdlhších v mojom živote… Keď zo mňa moja živá príťaž konečne uvoľnila ruky a kŕčovito sa zahákovala do boku malého plavidla, nesmierne sa mi uľavilo. Nemalo zmysel nasilu naloďovať ďalšieho pasažiera. „Riad, pevne sa drž! A vy, zborovičkovaní tajtrlíci, chytro s ním na breh!“ Ako som správne predpokladala, Laco z nich piatich bol najtriezvejší, takže ako jediný pochopil, že naozaj nejde o nemiestne žartovanie. Riadova náhle belostná tvár a vytreštené oči boli toho dôkazom. Už len pohľadom som ich odprevadila k pevnej zemi…

Po dodržaní svojho každovečerného rituálu som sa k nim pripojila – ako už predtým aj posádka druhého člna. Až vtedy bol čas Riadovi položiť zásadnú otázku. „Čo sa to tam stalo? Veď si vravel, že pochádzaš z dlhej generačnej línie rybárov! Nehovor, že nevieš plávať!“ Bolo vidieť, že z najhoršieho je už vonku. Urazene ohrnul gamby. „Ja vieš plávať! Viac ako ty! Tu pozerať ty a to ľahko! Tam a tu. More nič. Toto olej! Ťažko ako betón! Prečo ty nepovedať?“ „A čo som ti mala povedať? Po prvé si sa nepýtal, a po druhé – ja som zas nikdy neplávala v mori, tak s čím som to mala porovnávať?“ Nato sa na mňa uprelo 11 párov vyčítavých očí. Za všetkých ma odsúdil a rovno aj popravil Maroš: „Dievča, dievča, veru si ho mala varovať! Toto sa kamošom nerobí…“

Za dobrotu na žobrotu. Ani slovko vďaky. A po príchode do jedálne to pokračovalo. Ako každý vie, zlé chýry sa šíria ako lavína. Aj tam ma čakalo len pohoršené ssstkanie, zo strany pomyselnej uličky hanby zaznelo aj nechutné obvinenie: „No to som si nemyslel, že si rasistka!“ O minútku bola pri mne aj priateľka Terka, ktorá bola do Riada potajomky zamilovaná. „Ak si taká žiarlivá, mala si sa pokúsiť utopiť mňa, a nie toho chudáčika, nevinného cudzinca z ďalekej krajiny!“ No verili by ste tomu? Namiesto ovácií a uznanlivého potlesku – hanba až pod strop. Mala som sto chutí postaviť sa na stôl a začať vysvetľovať, čo sa naozaj prihodilo. Napokon som si to rozmyslela. V duchu som nad tou nespravodlivosťou mávla rukou. Každá fáma skôr či neskôr odoznie. No to ešte nebolo všetko…

Náš talentovaný krúžkový bard z večera do rána zložil chytľavú baladu o tom, ako prekrásna /ešteže tak!/ Siréna svojimi vnadami a neodolateľným spevom /to ťažko!/ do temných hlbín zlákala driečneho princa z Orientu, aby si z neho urobila večného sexuálneho otroka. No v poslednej chvíli zasiahli statoční rytieri spod Sitna a nešťastníka z jej nenechavých pazúrov vyslobodili… Nuž, aj takto sa rodia legendy k nočným táborákom. A už nikoho nezaujímalo, že zlá bájna striga bola vlastne zabudnutou hrdinkou dňa a údajní rytieri Spišskou borovičkou značne potrundženými, nevšímavými ignorantmi… Čím som začala, tým aj končím: veru, veru, nevďak svetom vládne! ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..

Hm, hm 241. O päť dušičiek menej

02.04.2025

Viem, že to číslo nie je presné. Každý deň, ba každú hodinu sa rodia, aj umierajú stovky ľudí. Niekto odíde v pokoji, tíško a bez bolesti, iný po dlhej a ťažkej chorobe alebo na následky automobilovej nehody. V istých prípadoch to ukončí sám. No máločo je zbytočné tak, ako sa to odohralo v ďalšej slovenskej osade. Na následky požiaru tam zhorelo 5 ľudí. Jedna [...]

Hm, hm 240. Prestaňme ich ľutovať, doparoma !

24.03.2025

Už roky si uvedomujem, že pocity trémy či strachu sú úplne zbytočné. Pretože prichádzajú vopred. Dajú nám síce avízo, že sa pravdepodobne čosi stane, ale veľmi nám nepomôžu. Keď už nastane krízová situácia a vy patríte k väčšine priemerne stavanej populácie a v danom okamihu ani celkom nestuhnete, ani vás nepostihne chorobný záchvat paniky, vaše konanie úplne [...]

Hm, hm 239. Trumpov aerobik

16.03.2025

V živote som si zarábala všelijako. Svoj prvý päťdesiathaliernik som za odvedenú prácu dostala, keď som ešte nemala ani jedenásť rokov. Odvtedy som vystriedala mnoho profesií. Od zopár hodinových až po dlhodobé brigády či trvalé pomery. V každom ma to bavilo a najmä som nazbierala kopu skúseností. V tomto predjarnom období sa pravidelne vo všetkých médiách ozývajú [...]

protest pochod bratislava

Vo viacerých mestách v SR i v zahraničí sa v piatok konali protesty

04.04.2025 23:43

Verejnosť protestuje aj proti novele zákona o mimovládnych organizáciách.

mimoriadne1, mim1, zemetrasenie, seizmograf

Oblasť pri ostrove Nová Británia zasiahlo zemetrasenie o sile 7,2 stupňa

04.04.2025 23:34

Podľa agentúry Reuters bolo vydané varovanie pred cunami.

býk

Objavilo sa ďalšie ohnisko slintačky a krívačky. Slovensko uzavrie niektoré hraničné priechody

04.04.2025 17:11, aktualizované: 20:26

Má ísť o 17 priechodov v Bratislavskom, Košickom a Banskobystrickom kraji.

olitat

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 241
Celková čítanosť: 808045x
Priemerná čítanosť článkov: 3353x

Autor blogu

Kategórie