olitat

Pokiaľ nejde o ľudský život, nejde o nič. Vraj. Lenže už nás je zopár miliárd. Zemeguľa začína byť akomak preľudnená. Každý rok nás niekoľko miliónov zomrie, násobne sa zas pekných pár miliónov zrodí. Čo už záleží na jednotlivcovi? Z vesmírneho hľadiska nie je ani len to povestné zrnko piesku, ba ani drobulinký atómček! Ak za niekým smútime, oplakávame vlastne sami seba, rozľútostní nás žiaľ pozostalých. Pretože – ruku na srdce, nebožtíkovi je náš srdcervúci zármutok už celkom ukradnutý. A napriek tomu všetkému sa silou-mocou snažíme o záchranu každej ďalšej dušičky, čo sa ocitne na pomyselnom pomedzí. Je tu kopa borcov, čo má tieto aktivitky v popise práce. Lekári, hasiči, policajti a rôznorodé záchranárske zložky, ale aj ja som zo tri razy priložila ruku k dielu. O čosi som predĺžila život topiacemu sa spolužiakovi, polozmrznutej bezdomovkyni a Lesnému mužovi…

Do našej pultovej predajne potravín s nepretržitou prevádzkou nechodieval pravidelne. Veľa sme toho o ňom nevedeli. Azda len toľko, že šlo o zdravého tridsiatnika, ktorý sa dobrovoľne rozhodol žiť kdesi v lesoch nad Bratislavou pustovníckym spôsobom, ďaleko od civilizácie. Vyzeral zvláštne, no nie odpudivo. Na rozdiel od mnohých bezdomovcov nezapáchal zanedbanou špinou, skôr by sa dalo povedať, že voňal – zmiešaninou páleného dreva, ihličia a čerstvo opadaného lístia. Tvár aj dlane mal takmer celé čierne, ale nie z dlhodobého zanedbania, skôr od trvalého podkožného tetovania prírodou. A v inom než v dlhom čiernom prešívanom kabáte a klobúku rovnakej farby som ho nikdy nevidela. Ani v lete, ani v zime. Nikdy si u nás nekupoval alkohol. Jeden-dva pecne chleba, obyčajnú slaninu, špekáčky, cibuľu, občas zápalky. Vzápätí ako sa náhle objavil, tak chytro aj zmizol.

Súčasťou našich pracovných povinností bolo po dvanásťhodinovej nočnej šichte aj upratať predajňu, vrátane vynesenia odpadkov. Keďže OLO chodievalo trikrát do týždňa okolo piatej nad ránom, navykli sme si stihnúť to ešte pred ich príchodom. Mali sme sa síce s kolegyňou striedať, ale po jej nepríjemnom kontaktnom stretnutí s polmetrovým tučným potkanom, som tú radostnú činnosť na seba prevzala ja. Samotný potkan ju pekelne vystrašil, ale viac ju znechutilo, ako neúctivo sa k nej zachoval. Števka bola skôr podpriemernej výšky, preto kontajner otvárala spredu. A milý potkan nemal kam uhnúť. Nielenže si z jej pleca urobil odrazový mostík, ale švihnutím dlhého chvosta jej po celej tvári rozmazal maskaru… Ja som mala iný postup – zásadne zboku, rýchlo a naplno. Občas aj na mňa vyletela dáka tá chlpatá potvora, ale aspoň nie rovno do ksichtu. Zúrivo zamraučala alebo zapišťala a bola fuč. Na dlhom tmavom dvore s niekoľkými prízemnými domami mali tisícky možností pri hre na schovku. Aj napriek tomu, že priamo oproti stojisku kontajnerov ten krajný okrem jeho majiteľov obýval aj obrovský čierny rotvajler. Perfektne vycvičený, cez deň poslúchajúci na žmurknutie oka. Ak sme sa stretli za vidna, nebolo milšieho havinka. V noci na dvore na hrubiznej reťazi, cez deň zásadne na vôdzke a s náhubkom. Ten potmehúd ma poznal už roky a zakaždým si vydrankal poškrabkanie medzi ušami. Ale v nočnej tme sa menil na beštiu z pekla. Ráno čo ráno, tváriac sa, že sa nepoznáme. A jeho diabolský obranársky brechot zakaždým prebudil všetky psy zo širokého okolia. Tie koncerty si neviete ani len predstaviť! Mohla som použiť akúkoľvek metódu, nezaberalo nič… I v jedno upršané ráno sa stalo, čo sa raz proste stať muselo. Náhodný časový stret nás prepojil dohromady. Lesného muža, Rotyho a mňa.

Nič netušiac, som postupovala ako zvyčajne. Zboku som odklopila vrchnák krajného kontajnera a už som doň s rozmachom išla vhodiť vrece, keď sa z jeho čiernych útrob nečakane ozval chrapľavý hlas: „Čo je? Prečo ma budíš? Ešte mám čas!“ Môžem vám povedať, že ma od ľaku takmer vystrelo. A hneď nato sa začal odvíjať najbizarnejší dialóg, aký som kedy zažila… V prvom rade som sa ako slušne vychovaná dáma pozdravila. „No dobré ránko! Ty kokso, čo to tam stváraš?“ „No čo asi. Snažím sa spať!“ „Ale to nejde!“ „Čoby nie. Postačí, keď zhasneš a zavrieš! Ak si si nevšimla, tak prší!“ „Po prvé nie si z cukru, a po druhé o chvíľu sú tu smetiari. Musíš odtiaľ vyliezť!“ „Láskavo neotravuj a odpáľ!“ „Dokelu, ty odpáľ! Toto je náš kontajner!“ „No a? Tak si ho prenajímam! Zmizni!“ „Ty zmizni! Inak ťa preklopia do niečoho väčšieho a urobia z teba krvavú placku!“ Hoci sme boli od seba tak na meter, museli sme na seba ziapať ako šibnutí, lebo cez besný štekot Rotyho a spol. by sme si inak nerozumeli ani slova. A vtedy sa spoza latkového plota ozval ešte aj dunivý hlas dvojmetrového suseda. „Čo sa to tam deje? Prečo tak kričíte?“ „Dobré ránko, pán sused. Ále, iba sa hádame o posteľ.“ Netuším, čo mi to napadlo zdôvodniť svoje konanie práve takým nezmyselným argumentom. Chcela som ešte pokračovať vo vysvetľovaní, keď odrazu zaznel rázny povel: „Kušuj!“ Neboli sme si istí, komu ten príkaz bol adresovaný, tak sme pre istotu stíchli obaja – aj Roty, aj ja. V oslobodzujúcom tichu sused pokračoval: „Ahá, tak o posteľ. No dobre, tak ak ste už skončili, vypadnite! My, poctivo pracujúci, sa potrebujeme aj vyspať. Kapišto?“ „Jasné, už sme preč! A prepáčte!“

Sused zaliezol, rotvajler tiež, Lesný muž, ktorému sa v tom lejaku asi nechcelo šliapať do jeho pustovne, z hlbokej černoty vylovil svoju hučku i batoh, vypotácal sa na hlavnú ulicu, ja som konečne vyhodila odpadky a vrátila sa do útulného tepla vysvietenej predajne. Naši chlapci z OLO prifrčali o niekoľko minút neskôr… Zachránila som tomu nášmu nocľažníkovi život? S vysokou pravdepodobnosťou áno. Pretože neprešiel ani týždeň a kúsok od nás sa stala veľká tragédia. Tí „naši“ smetiari si nevšimli, že v jednom z kontajnerov sa nachádzal iný dočasný nájomník. Asi mal veľmi tvrdý spánok. A nemal ho kto včas zobudiť. Vraj ani nepípol, keď ho zabijácka mašina šrotovala. Objavili ho až pri centrálnom vyklápaní. Nezistilo sa, o koho išlo. Veľa z neho totiž nezostalo. Isté je iba jedno: Lesný muž to nebol. Ten sa u nás zjavil približne o dva týždne. Už vo dverách na mňa spiklenecky zažmurkal…

Od tých čias, prv než otvorím dáky kontajner, zdvorilo na neho zaťukám. Istotne vyzerám ako šibnutá, no neprekáža mi to. Ak to má byť to jediné, čo niekoho môže zachrániť pred istou smrťou, milerada to urobím. A ani vy sa nečudujte, ak zazriete, ako dáka pani v domácom odeve pred vhodením odpadkov silno poklopká na veko príslušnej nádoby. Je celkom možné, že okrem vyháňania mačiek či potkanov zároveň komusi bez trvalého bydliska zachraňuje život…