olitat

V októbri vo svojom článku č. 13. som si zaspomínala na veselú historku, ako som sa súhrnom náhod ocitla bok po boku na verejnom vystúpení skupiny Elán, keď sa ešte Elánom ani nenazývala. Málokto sa čímsi takým môže pochváliť a, žiaľ, už sa nikdy ani nepochváli. V ostatných dňoch sa zo svojich smútočných pocitov vyznalo množstvo VIP klenotov z umeleckej brandže, no ja som Vaška Patejdla poznala z trochu inej strany, z iných čias, za celkom iných podmienok. Za čias detstva, rannej mladosti a obdobia školskej výučby…

S Vaškom sme sa s väčšími či menšími prestávkami míňali prakticky po celý svoj život. Začalo to už na základnej škole, kam po presťahovaní sa nastúpil do rovnakej triedy ako jedna z mojich starších sestier. I stala sa mimoriadne vzácna vec – takmer od prvého dňa medzi nimi preskočila iskra, ktorá ani náhodou nebola dákym detinským romantickým poblúznením, ale ich nefalšovaným mentálnym prepojením na duchovnej úrovni. Ich vzťah celkom popieral tvrdenie, že skutočné priateľstvo medzi ľuďmi rôznych pohlaví nie je možné, že skôr či neskôr zákonite prerastie do telesného vzťahu. Príchod nového spolužiaka do už zohratého koletívu nikdy nie je jednoduchý. Navyše, ak ho sprevádza aj zámerné vyhýbanie sa eléva bežným chlapčenským aktivitám. No hoci Vašek miloval trebárs futbal, nemohol sa mu venovať natoľko, koľko by chcel. Jednak na neho nemal čas, a zároveň si už v tom mladom veku dobre uvedomoval, čo by s jeho jasne nasmerovanou kariérou mohli narobiť dochrámané prsty. Avšak sestra mu podržala chrbát. Použila všetky možné páky, aby mu pomohla zapadnúť. A netrvalo dlho a správna taktika sa oplatila. Vaško sa stal „náš“, akoby s nami vyrastal od narodenia…

Aj so svojou rečou sa musel spočiatku riadne popasovať. Po obojstrannom dohovore to znovu bola sestra, ktorá mala za úlohu naprávať Vaškovu česko-moravsko-slovenskú zlátaninu, vrátane správnej modulácie niektorých náročnejších zvukosloví. Sestra ako absolútna premiantka školy /včítane slovenčiny/ si však hravo poradila aj s tým. Neustúpila dovtedy, kým to jej vycibrenému sluchu neznelo správne… S ostatnými predmetmi Vaško nikdy nemal problémy. Bol jednotkár, iba občas skĺzol na dvojku, ktorú si však chytro dokázal opraviť. A nielen preto, že to bola podmienka jeho rodičov, aby sa mohol venovať hudbe. On bol od prírody súťaživý typ, i keď trochu zvláštnym spôsobom, lebo on vlastne nesúťažil s okolitým priestorom, ale sám so sebou…

Prešlo iba niekoľko mesiacov a Vaško si už zostavil vlastnú kapelu – z rôznorodej zmesky školských i pouličných hudobných nadšencov. Jeden fidlikal na husličky, iný oduševnene brnkal na gitare, ďalší ešte oduševnenejšie trieskal na bubon. Ani jeden z nich nepochádzal z dákych majetných pomerov. Na prvé hudobné nástroje si chodili zarábať rôznymi detskými brigádami, zberom všeličoho, čo sa dalo speňažiť, drobné čiastky pochádzali z darov k osobným výročiam. Aj skúšky prebiehali kde-kade. V podchodoch, garážach, školskej klubovni. Neboli to ľahké začiatky. A jednou z vlastností, ktoré si na Vaškovi Patejdlovi odjakživa vysoko cením, je, že na to nikdy nezabudol. Ani v okamihoch svojej najväčšej slávy.

Ďalším z kritických bodov začínajúcej hudobnej skupiny sa stal repertoár, rázcestie, na ktorom sa malo rozhodnúť o tom, čo vlastne budú hrať. Kdeže ešte vtedy bolo potichu klíčiace majstrovstvo budúceho skladateľského génia! I padol verdikt: prevzaté pop-rockové piesne tých, ktorých Vaško najviac obdivoval: Skupiny Beatles, Rolling Stones, ba dokonca aj českého Olympicu na vzostupe. Vtedy sa na scéne opätovne zjavuje aj moja sestra. Keďže sa už úspešne prehrýzala zákernou húštinou anglických idiómov, pripadla jej neľahká úloha poslovenčovania ich textov… Základná škola na Jelenej ulici sa mohla hrdo radiť medzi tie, ktoré výrazne podporovali aj mimoškolské aktivity svojich žiakov. A tak nemohlo uniknúť pozornosti ani snaženie sa a usilovnosť Vaškových „pozberancov“. Triedna čosi pošepla skupinovej vedúcej a tá posunula informáciu riaditeľovi školy. Akonáhle si ich prišiel vypočuť, zaraz ich začal zaraďovať do programu všetkých školských prezentácií – besiedok, výročných ukážok, osláv MDD, MDŽ, aj Mikulášov. Kam zavítali, tam zožali búrlivé ovácie. Avšak sestra dodnes rada spomína aj na dáke tie prešľapy. Jedným z nich sa stalo aj zaradenie vysoko výbušnej, eroticky ladenej vzdychacej skladby Je t’aime. Nech bol náš pán riaditeľ hocako tolerantný k výčinom svojich zverencov, taký lapsus sa nedal len tak prehliadnuť. Hneď bolo po besiedke… Následky? Žiadne. Po nasledujúcom súkromnom pucungu už o mesiac vystupovali zas. Samozrejme, bez francúzskeho achkania. Veď vravím: škola osvieteneckých duší! A potom už nasledoval vznik skupiny Elán. Malý Vašek ešte nemal ani 14 rokov. No to je už celkom iný príbeh…

S Vaškom Patejdlom sme sa niekoľko rokov míňali ešte aj na rovnakej strednej škole. Nie, na VŠMU som ho už neprenasledovala. Tam sa naše životné cesty prestali pravidelne krížiť. Nečudo. S mojím vrodeným „hluchom“ by si dotyčná škola chytro zaobstarala písomný zákaz priblíženia na menšiu než kilometrovú vzdialenosť od jej vrátnice. Ale z času na čas sme sa stretli. Nie, nikto z nás nie je dokonalý, ale musím konštatovať, že maestro Patejdl sa v mojich očiach veľmi ponáša na tú ideálnu predstavu. Húževnatý, skromný, neschopný akéhokoľvek intrigánstva či pozachrbtového kariérizmu. Všetko, čo v živote nadobudol, získal tvrdou prácou. V mojich očiach ho smelo môžem zaradiť do kategórie „čistá duša“. Možno neuveríte, ale aj po tridsiatich rokoch ma menovite spoznal a správne identifikoval. To už bol na výslní pop-music a hoci som ho nechcela zdržiavať, napokon sa stal presný opak: popýtal sa na rodinu, súrodencov /rovnako menovito!/, bývalých konškolákov i „divočákov“ zo starej Prešporskej štvrte. Takisto pochodili aj jeho priami spolužiaci na ostatnej, predcovidovej stretávke. Okrem jeho typického úsmevu každému z nich skromne podstrčil aj nejaké to svoje cédéčko. Bez namyslenosti či štipky snobstva. Úprimné venovanie napísal iba tomu, kto prejavil záujem. Samozrejme, s vďakou a takmer posvätnou úctou záujem prejavili všetci…

Čo si ja – okrem jeho nespochybniteľnej geniality – najviac zo všetkého cením na Vaškovi Patejdlovi? Že až do smrti zostal sám sebou. Nikdy sa nespreneveril ani sebe, ani nám, svojmu prvému publiku, ani koreňom, z ktorých vzišiel. Nikdy nás nezasklil, povýšenecky neodignoroval. A ohľadne jeho hudobnej produkcie? Existujú stovky prenádherných melódií, ktoré mi počas mnohých desaťročí vliezli pod kožu. No iba tri z nich dokážem bez prerušenia počúvať stále dookola a viem, že sa mi nikdy neobohrajú: „Csaba, neblázni!“, „Smrtka na Pražskom orloji“ a mojou absolútnou trvalkou je „Voda, čo ma drží nad vodou“. V minulosti ma už podržala neraz a som si istá, že ma podrží znovu, keď na mňa príde slabšia chvíľa. Vďaka ti, Vaško!