olitat

Po celom svete zúria ničivé požiare a víchrice, na Slovensku zas najviac vyčíňajú zabudnuté medvede a predvolebný boj. Nič nové pod slnkom, čo by ma zodvihlo z kresla. Do žiadnej z tých udalostí nemám ako zasiahnuť, ani ich zatiaľ výrazne ovplyvniť. V priebehu mesiaca ma zopárkrát čosi aj pobavilo, ale nestálo to za môj skromný kritický komentár. Aký postoj sa dá zaujať trebárs k televíznej debate štyroch hostí, ktorí všetci naraz na seba v priamom prenose odušu revú? Navyše, ak sa k nim ako piaty veselo pridá aj pán moderátor? Po chvíli som celkom stratila prehľad, po dvoch chvíľach aj sluch, a keď už-už hrozilo, že prídem aj o zdravý rozum, tak som ich dobre natrénovaným trikom jednoducho vypla. V kritických situáciách vrelo odporúčam každému, kto sa v zdraví tých nešťastných predčasných volieb mieni dožiť…

Z drobných, pomaličky poskladaných čriepkov, som už dávnejšie usúdila, že pán Fico už nemusí robiť vôbec nič – iba v úplnom pohodlí, z bezpečného úzadia sledovať cvrkot. Svoju taktickú hru úspešne rozbehol a zvyšok bezodplatne zaobstarajú jeho oponenti i zanietení fanúšikovia. Spravodlivo, pol na pol. Úplne postačí, ak im zamáva z okna a paradoxne ich opätovne spojí v jeden celok, obojstranne mu nadháňajúc body. Jedni nevedomky, druhí nadšene.

Do tej poslednej debaty sa oproti pánovi Ficovi hrdinsky znova usadil pán Heger, ktorý sa možno nazdával, že uspeje lepšie ako mierne politicky zneuctená pani Letanovská. Teoreticky to tak aj malo byť. Teoreticky. Dvaja bývalí predsedovia slovenskej vlády mali mať rovnosť mentálnych dispozícií a šancí. No ako to už býva, teoretické predpoklady nenaplnili očakávania. Už v prvých minútach bolo nad slnko jasnejšie, kto bude víťazom a kto porazeným. Pán Fico si pokojne vypočul prvú moderátorskú otázku a práve sa hotovil na ňu odpovedať, keď tu mu pán Heger hneď po dvoch úvodných vetách skočil do reči. A robil to po celý čas trvania diskusie. Edko na mňa pôsobil ako niekto medzi profesionálnym vodičom trpiacim hemoroidmi a vystresovaným maturantom. Zvolil taktiku agresívneho prístupu. Neprimerane hlučným hlasom, okázalými gestami, pitoresknými znevažujúcimi úškľabkami, trápnymi výpadmi, celkom ignorujúcimi témy nastolené redaktorom. Pán Fico sa prakticky nedostal k slovu a napokon to vedome vzdal aj on, rovnako ako pán domáci. A keď si neodpustil ironickú poznámku, že kolega poslanec asi frčí na viagru, už viac nebolo treba. Rozkokošený Heger sa dal vyprovokovať a celému diváckemu svetu vysvetlil, že on sa veru nemusí uchyľovať k podobným chemikáliám, pretože ako každý vie, má štyri deti a… A to sa už ironicky usmieval aj pán moderátor. Ja som sa doma chechtala ako malá. S podaktorými ľuďmi je veľmi ľahké manipulovať tak, aby si sami na krk natiahli slučku. Pointa debaty šla do hája. Heger úplne nelogicky skákal z témy na tému ako postrelený zajac. Z nadmernej hyperaktivity bez varovania prechádzal do takmer katatonického stavu a späť. Ústredným bodom programu boli dve pravidelne sa obmieňajúce frázy. Tou prvou sa stal nezmieriteľný boj Demokratov proti Ficovskej mafii, tou druhou jej hrôzostrašné obavy pred spravodlivým potrestaním. Ak Edkovi čo i len na sekundu došiel dych, predstaviteľ SMERu hodil do pľacu slovko „viagra“ a celé sa to zopakovalo. Mne sa na rozdiel od neho zdalo, že Heger v tú nedeľu raňajkoval pušný prach zaliaty výživným rumom. Inak si jeho absurdné vystúpenie vysvetliť nedokážem! A zatiaľ čo sa Heger naďalej strápňoval, Fico už do konca nepreriekol ani pol slova. Trpezlivo sedel, šťastne sa usmieval a predpokladám, že v duchu tipoval, koľko percent predvolebných preferencií získa na teatrálnom Edkovom vystúpení.

Občas sama seba prekvapím. A čo som mohla od trapoša Hegera čakať? Stačilo mi spomenúť si na iný, ešte veľkolepejší prešľap, dokonca na medzinárodnom podujatí, konanom nedávno v Bratislave, ktorého sa zúčastnil pán prezident Macron. Ani tam sa Edko nezachoval v súlade s obecne tradičným protokolom, keď sa k hlave štátu dôverne pritisol a začal mu čosi šepotať do uška z toľkej blízkosti, že sa mu perami dotýkal tváre. Hlave svetovej veľmoci bolo to nechutné narušenie jeho výsostne osobného priestoru evidentne nepríjemné, ale na rozdiel od toho nášho elementárnou diplomaciou nezasiahnutého šaša zachoval dekórum a nevyšklbol si ruku z nekomfortného zovretia. Vydržal. Pravdupovediac, ja by som to nezvládla. Kedysi by sa Hegerovo správanie označilo za „vtieravé ako Pitralon“, vliezajúci hlboko pod kožu. V populárnej detektívnej sérii zas „Vtierka Castle“. Oboje rovnako neprijateľné nielen medzi civilizovanou elitou politických špičiek.

A mne nezostáva iné, než si opätovne smutne povzdychnúť: ach jaj, a TOTO ešte donedávna bolo predsedom vlády Slovenskej republiky!