olitat

Pokrok nezastavíš. Niekedy mierne zabrzdí, občas sa vlečie ako slimák, inokedy zas poskočí dopredu ako vyplašený kamzík. Takisto postupoval aj vývoj a použitie jedného nesmierne užitočného predmetu vari desiatich oficiálnych a ešte väčšieho množstva tých vulgárnych názvov. Je známy od pradávna a stáročiami prešiel mnohými metamorfózami v priamej závislosti od zvyšujúcej sa úrovne ľudského poznania. A ako to už býva zvykom, niekedy bol zatracovaný, inokedy velebený.

Jeho najbežnejšími názvami sú v našich končinách výrazy prezervatív alebo kondóm. Netuším, kto, kde a kedy ako prvý prišiel na to, že touto jednoduchou zábranou sa dá odvrátiť neplánované rodičovstvo, ale nepochybne išlo o anonymného, zabudnutého génia. Začiatky tejto tabuizovanej praktickej pomôcky neboli ľahké. Po vyhnaní z Raja sa ľudstvo dočkalo iba biblického ponaučenia „Milujte sa a množte sa!“, kde dáke obmedzovanie pôrodnosti nemalo miesto. Cirkevní dogmatici mu takisto veľmi nefandili. Každé dieťa bolo požehnaním z nebies a basta – bez ohľadu na to, či ho bolo z čoho uživiť alebo nie. Istý čas bolo použitie prezervatívov dokonca trestným činom. Ani počas totality nemal na ružiach ustlané, lebo nepriaznivé prognózy demografickej krivky boli čoraz hrozivejšie… Prevencia sa proste nenosila. Aj výroba kondómov mala svoje historické úskalia, plné skúšok a omylov. Od domácej ručnej produkcie z pružných častí vnútorností našich zvieracích spolupútnikov, cez rastlinnú manufaktúru, až po syntetiku moderných čias. A tam kdesi sa zjavila aj možnosť ich sekundárneho využitia. Už milovník Casanova vedel, že sa nimi môže čiastočne ochrániť aj voči nežiaducemu prenosu pohlavných chorôb. No k tomu príslovečnému vývojovému skoku prišlo až o dáke tie storočia neskôr: v osemdesiatych rokoch toho minulého, po odhalení zákernosti vírusu HIV. A z prezervatívu sa razom stala svetová topstar. Všade okrem socialistických oportunistov…

Zrelší pamätníci si istotne spomenú na doby, keď sa predaj kondómov obmedzoval len na niekoľko hotelových automatov, diskrétne umiestnených na umyvárňach, vo vybratých lekárňach a drogériách. Zabijacka choroba sa dlho pripisovala iba šíreniu imperialistickej propagandy alebo onemocneniu výhradne homosexuálnych skupín našej „kvitnúcej“ socialistickej budúcnosti. Avšak ako to už tak býva, pravdu nadlho neutajíš. A odrazu boli ochranné prostriedky všade. Všade, okrem našej pultovej predajne potravín a zmiešaného tovaru s nepretržitou prevádzkou, v ktorej som vtedy pracovala. Každučké ráno naše nočné smeny hlásili pani majiteľke, čoho sa zákazníci dožadujú, no jej odpoveď dlho zostávala nemenná. „Frcgumy? Nikdy!“ Argumentovali sme svojou bezpečnosťou, ak nezmení svoj názor, vytiahli sme na ňu všetky možné tromfy, no nezaberalo nič. Až raz sme sa predsa len dočkali… „No tak dobre, porozmýšľam…“ Myslím, že na ňu ani tak nezaúčinkovali naše ustavičné plačky, ale skôr vidina vyšších ziskov.

Prvé lastovičky si v našich ukážkových vitrínach ponuky drobného tovaru skôr všimli zákazníci, ako my predavačky. V tých časoch ešte mládež nevysedávala osamote za počítačmi, ale hromadne vyrážala za zábavou do ulíc večernej Bratislavy. Vrcholom ich splnených túžob bola treska s dvomi rožkami alebo obložená bageta, hektolitre hruškovice, hlučný rap a pokútny tieňový sex s milovanou. Tie prvé tri artikle boli naporúdzi, len v tom poslednom sme nemohli slúžiť, až kým sa odrazu z tridsaťhlavového davu neozval nadšený výkrik: „Majú!“ A všetci, vrátane nás, ihneď pochopili, o čom je reč. A už to frčalo… Na nočných ste sa nikdy nenudili. Špeciálne v piatky a soboty. No od toho dňa sa stali ešte veselšími a zábavnejšími. Neverte tomu, že naša mládež je skazenejšia či nemorálnejšia než tá našej generácie alebo tej spred dvetisíc rokov. Občas mám dojem, že to je presne naopak! Kde my sme ešte tápali, tam oni stavili na istotu, prevenciu a bezpečnosť. Samozrejme, nedá sa paušalizovať, všade sa nájdu aj výnimky…

Prístup zákazníkov ku kúpe intímneho druhu tovaru sa výrazne rôznil. Predsa len sa pultový predaj v čomsi odlišoval od samoobslužného: kupujúci si musel dotyčný tovar verbálne vypýtať, nestačilo ho prihodiť do nákupného košíka a nenápadne zamaskovať inými proprietami. Akonáhle sa dvojmetrový kolohnát naklonil ku mne, okamžite bolo jasné, čo bude požadovať. I nastal prastarý jav, keď napriek hlučnej hudbe všetci čakajúci v preplnenom obchode nastražili uši. A to som ešte musela zadať doplňujúcu otázku na druh a počet háklivého artikla. Keby sme na seba revali, nevzbudili by sme toľkú pozornosť, ako keď sme sa snažili šepkať! Ak nič iné, tak by nás prezradili jeho bordové ušné lalôčiky… Celkom inú skupinu tvorili klasickí chválenkári. O čo menej mi ich bolo ľúto, o to viac som sa na nich otvorene zabávala. Keď teátro pred aplaudujúcim publikom, tak potom vo veľkom štýle, však? Jeden geroj si napríklad pýtal dva ultra jemné kondómy. Upozornila som ho na to, že v jednej krabičke sú tri kusy. Reakcia? „Ahááá! Myslel som, že sú po päť. Tak daj tri balenia! Do rána s tým hádam vystačím!“ Dobroprajne som pristúpila na jeho veľkohubú hru. „A ak nie, sme tu nepretržite!“ „Ešteže tak! Nuž, uvidíme, ako sa zadarí…“ Nikdy však nezabudnem na jedného mládenca mušej váhy, ktorý výrazne zvýšeným hlasom žiadal tie „extra veľké“, pričom s úškrnom skenoval osadenstvo predajne. Keď sa o niekoľko hodín vrátil, už sa ani neuškŕňal, ani nehartusil. Chcel odo mňa vymeniť krabičku a nedokázal pochopiť, že mu nemôžem vyhovieť, pretože nie je tovar ako tovar. Mohol sa dušovať, ako len chcel, že ani z recesie, ani zo zlomyseľnosti jemné gumky nepoškodil, nemohla som ustúpiť, lebo ich kvalitatívnu bezúhonnosť by som nevedela posúdiť ani pod mikroskopom. Také čosi by som si veru na svedomie nevzala!

Ešte lepšiu zábavu som si však užila so svojou krásnou kolegynkou. Gábinka sa vydala ako veľmi mladá, takmer nebozkaná a manžel sa chytro postaral o to, aby vzápätí otehotnela. A po pôrode zas zvolili jej dlhodobejšiu antikoncepciu, takže s prezervatívmi vôbec neprišla do kontaktu. Ak som na to mala čas, poočku som ju sledovala. Bola taká pôvabná, že nikdy nepotrebovala nijaký mejkap. No podľa naskočených červených škvŕn na bielučkých lícach som zakaždým presne vedela, čo práve predáva. Najmilšie okamihy som si užívala, keď sa stretli dvaja rovnako hanbliví – aj zákazník, aj predavačka. Občas trvalo aj päť minút, než sa obaja zrozumiteľne vykoktali… Až po niekoľkých týždňoch sa vládala k plochým krabičkám chovať rovnako ľahostajne ako k ostatným druhom tovaru. No posledná príhoda ma zabavila vari najviac. Gábinka sa tak raz zamyslela /čo sa jej zas veľmi často nestávalo/ a vypotila zo seba otázku zásadného významu: „Ty, počúvaj, ale veď ani tie jahodové, ani banánové vôbec nevoňajú!“ „Ale, Gábi, oni predsa nemajú voňať, ale chutiť!“ Prisámvačku, takú nádhernú pivonkovú bordovú ste nikdy v živote nevideli! A myslím, že si ju udržala až dodnes…

S prezervatívmi sa dá užiť kopa zábavy. Pri kúpe, predaji, žartovných kúskoch, aj priamom použití, na ktoré sú primárne určené. A navyše – chránia a bránia. Potichučky. Pasívne. Spoľahlivejšie než hocijaká nepriestrelná vesta. Cesta k nim bola tŕnistá, ale stála za to!