olitat

Bývala som v okrajovej štvrti odľahlej tichej časti sídliska Dúbravka v Bratislave. Ten použitý bývalý čas je správny, i keď sme sa nepresťahovali, pretože už niekoľko mesiacov tichá vôbec nie je. Náš vysokánsky panelák s deväťdesiatimideviatimi bytovými jednotkami leží v takmer presnom strede medzi priebežnou ústrednou komunikáciou a diaľničným ťahom a napriek tomu ešte donedávna bol v dákom hlukovom tieni, čo jeho obyvateľom poskytovalo príjemný odpočinkový komfort. Už si nespomínam, kedy presne bol narušený, ale začalo to celkom nenápadne. Jedným, dvomi preletmi denne, zakaždým v takých výškach, že ste tie decibely vlastne ani nevnímali. Štefánikovo letisko je na druhom konci mesta a zriedkavé návštevy záchranárskeho tímu pohotovostnej lekárskej služby s parkingom priamo pod oknami všetci skôr s úľavou vítali, než by na ne hromžili. Ako človek s pretočeným biorytmom som poznala všetky zvuky domu i najbližšieho okolia. Občasné oslavné žúrky susedov sme dobromyseľne tolerovali, taktiež aj ilegálne rýchlostné automobilové či motorkárske preteky povedľa priamočiarej línie električkovej trate, alebo skoré ranné prelety malých lietadielok s dezinsekčnými prostriedkami na hubenie liahní komárov, pretože to znamenalo, že Dúbravka sa opäť vyhne ich miliónovým náletom. Avšak odrazu sa všetko zmenilo…

Čo sa teda vlastne odohralo? Letová premávka proste mimoriadne zhustla. Z jedného, dvoch preletov je zrazu minimálne 10 denne, v noci najmenej dva, občas aj tri. Z nášho vzdušného priestoru je hotové korzo! A nielen to. V prvých týždňoch som podvedome očakávala, že z tých vzdušných korábov aj čosi vypadne, ale to sa, našťastie, nestalo. Navyše lietajú natoľko nízko, že z času na čas mierne zadrnčia aj sklá na oknách, o čosi výraznejšie aj naše zuby. Príčinu mi doteraz nikto nedokázal spoľahlivo objasniť. Každý, koho som sa na to pýtala, iba tipoval. Zo všetkých médií sa na nás hrnú stovky informácií, ale tú, ktorá momentálne najviac interesuje mňa, nie a nie uloviť. Klebety, vymysleniny, šepkandy, somarinky z každého súdka – to áno, lež odkiaľ sa berie toľká vzdušná hučiaca riava, o tom ani ťuk. Alebo neviem správne nahodiť udičku, alebo počúvať. No môže sa mi niekto čudovať? Som obyčajná ignorantská osoba ženského pohlavia, ktorú viac trápi, prečo bol v našej samoške ten karfiol taký zvädnutý, než aby som sledovala siahodlhé rozbory vojenských expertov, ktorým aj tak vonkoncom nerozumiem.

A tak som sa do toho pustila po svojom – kuchynskou logikou. Ako prvú som vylúčila možnosť vzácnych návštev pomazaných hláv z celého sveta. Už aj predtým sa konali pomerne často, ale žiadna z nich neusporadúvala vyhliadkové lety augerechnet ponad Dúbravku. Zas také pozoruhodné sídlisko nie sme… Neskôr mi napadli objekty, akými sú Piešťany, Sliač alebo Lešť. O nich tiež toho veľa neviem, no uvážiť som ich musela. Takisto medzinárodnú ochranu Slovenska, keďže podľa všetkého my prakticky nijakú vlastnú nemáme. No vždy som sa nazdávala, že protivzdušná obrana je zabezpečená zo zeme, a nie zhora, či? Hútala som, hútala a nič rozumné nevyhútala. A ťažké mašiny nám nad hlavami vrndžia ďalej…

Mám jedného príbuzného, ktorého keď sa na niečo spýtate, zahrnie vás takou spŕškou informácií, až sa vám z nich buď zatočí hlava, alebo do piatich minút sladko zadriemkate. No ja by som v tejto situácii potrebovala niekoho, kto by mi jasne a hlavne veľmi stručne, polopatisticky, úmerne k mojej obmedzenej ženskej kapacite mozgu vysvetlil ten neobvyklý záujem o náš dúbravský vzdušný priestor. Uznajte, že s daným dopytom sa obrátiť na NATO by bolo, mierne povedané, trošku prehnané. Dokonca by som sa len veľmi nerada ocitla na jeho zozname osôb podozrivých zo špionáže! A preto touto cestou prosím láskavých spoluobčanov o pomoc. Chcem vari až tak veľa? Od ľudí, ktorí podľa všetkého všetko vedia, všetkému rozumejú a do všetkého najlepšie vidia? Za porozumenie a poskytnutú skorú odpoveď vopred srdečne ďakujem!

P.S.: Ak by šlo o prísne tajnú vojenskú informáciu, tak si ju radšej nechajte pre seba! Až taká zvedavá zas nie som, aby som kvôli nej skončila v base!