olitat

Ja nie. Hŕstka rozvarenej, mazľavej ryže, aby sa dala tými tenkými paličkami naberať bez toho, žeby ste sa museli uchýliť k jednokusovému odberu, obalenej plátkom surovej ryby. Nie, ďakujem, skúsila som a viackrát nemusím. S takými olivami som na tom podobne. Od prvého dňa, čo zaplavili náš trh, som musela skonštatovať, že nech sú akokoľvek príťažlivé či zdravé, stále mi pripomínajú len zmäknuté uhorky. Šunka prosciutto? Je natoľko tvrdá, že sa do nej nedá bežným príborom zakrojiť a pokiaľ sa do nej chcete schuti zahryznúť, obvykle vám vyletí z chlebíka a odplachtí vdiaľ. Oj, zlatá bravčová či morčacia! Z nich cítite aj čosi iné ako sušený papier!

Už dávnejšie som sa zamýšľala nad tým, čo to v ľuďoch je, že potrebujú nasilu vyskúšať všetko, čo okolo seba vidia alebo cítia. A následne nato sa ešte aj hanbia otvorene prejaviť svoj názor zo strachu, len aby sa nespreneverili súčasným módnym trendom a „vyššou“ spoločnosťou neboli zaradení medzi spiatočníkov, outsiderov, ktorí sa nevedia včleniť medzi „cool“ alebo „in“ . Len aby neurobili hanbu svojmu imidžu, práve frčiacej móde. Je až takým ťažkým hriechom mať odlišný názor, než má väčšina? Alebo je jednoducho ľahšie a pohodlnejšie podľahnúť prúdu?

Milióny rokov sa ľudstvo postupne prepracúvalo ku konzumácii tepelne spracovaných jedál. A keď sa k nej konečne dostalo, akoby nasadilo regres, otáčky vzad. A pri stolovaní sa to vari prejavuje najviac. Nie je to tak dávno, čo som bola na veľkolepej rodinnej oslave. Z niekoľkých príťažlivo znejúcich jedál som si vybrala stredne prepečený hovädzí stejk s hubovou omáčkou a hranolčekmi. Vyzeralo to lákavo, ešte lepšie to voňalo. Lenže kompletný servírung mal drobnú chybičku krásy: kusisko mäska bolo podávané na dreve ako kedysi v stredoveku. Bez akýchkoľvek výškových zábran. A už sa ku mne potichučky prikrádala drobučká, nenápadná salmonelka! Neverím, žeby sa ten kus vyhladeného polena dal správne vydrhnúť. Hranolčeky sa tvárili ambivalentne, zatiaľčo sivobiely dip či omáčka /či čo to vlastne bolo/ sa podával v bielej mištičke povedľa. A teraz čo? Nech by som sa akokoľvek snažila nespreneveriť sa zásadám slušného stolovania, pohrome sa tak či tak nevyhnem. Ak tú hubovú pochúťku začlením medzi „dipy“ a kúsky mäsa si v ňom budem namáčať, aj tak sem-tam odkvapne. A ak mištičku celú prekotím na drevený lopár, môžem na stole spôsobiť prívalovú vlnu tsunami neobvyklého rozsahu. Neriešiteľný problém? Naštvala som sa a použila aj podkladovú lyžičku. Hanba, nehanba, nech ma michelinci súdia! Ja som bola hladná…

A´propos… Biele mištičky. Vôbec nechápem, ktorý maniak ich začal podávať uprostred tanierov. To už všetkým švitorí? Nie som bohvieakým fanúšikom Nory Mojsejovej, ale vari jedinýkrát som s ňou musela súhlasiť, keď ako prvú vec, čo pri perfektne prestretom stole s výrazom totálneho znechutenia ako prvé mištičku so šalátom vyložila mimo tanier. Ani mne tento spôsob podávania exkluzívnych pokrmov nepripadá veľmi hygienický. Až na to, že v okamihu upratania si okolia máte okamžite zagebrený obrus…

Vrcholom môjho údivu sa však stali ozdoby jedál. Najprv stačila vňaťka petržlenu, dnes sa už používajú takzvané živé jedlé kvety. Ak ste už dlhšie neboli v dákej exkluzívnej reštike, ani ste na ne nemuseli natrafiť. Sprvu som sa nazdávala, že tanierom budú kraľovať dáke marcipánové výtvory, ale prerátala som sa. Dočkali sme sa skutočných kvietkov! Veľkých, malých, modrých, fialových, aj žltých. A ten výraz „jedlé“ kvety znamenal, že nie sú otrávené. Ešte na starom byte nás bolo detí ako smetí a na priestrannom dvore sa každú jar vynárali jedovaté konvalinky, o ktorých nás maminka veľmi ostro zaučila, že sú prudko jedovaté. Nesmeli sme sa ich ani malíčkom dotknúť, nieže ich oblizovať! A tak som sa do tých novodobých púšťala iba veľmi opatrne. Tu uždibla lístoček, tam poomieľala druhý. Ani jeden nezabral. Všetky chutili ako tráva. Voňali, páčili sa, ale potrava to veru nebola. A akonáhle som zbadala čosi biele a okrúhle, zaraz som to dávala z cesty. Pre istotu. Čo ak sa dáky kuchársky učeň práve dnes pohádal s manželkou? Čo ak práve na mňa spadol lós jeho pomsty a k fialke prihodil aj nejakú tú konvalinku?

Občas mám pocit, že sa celý svet okolo mňa zbláznil. Najmä vo chvíľach, keď aranžmán môjho taniera pripomína skôr umelecké veľdielo, než jedlý pokrm. Bez abstraktných krížom-krážom naplieskaných čiarok a bodiek by to nešlo? Som jednoduchá žena, čo sa drží pri zemi. Možno aj preto obľubujem prosté, jasne ohraničené chute. Jedna petržlenová či bazalková vločka je na mňa až-až! Vážení majstri šéfkuchári, nechajte si svoj presolený kaviár a vráťte mi jedohubky s kolieskom domácej klobásy namiesto tých vašich surových rýb, porcelánové taniere a sklenené mištičky, uhorkový šalát bez vláknitého klíčkového porastu, vodové olivy a povinne opekaný chlieb si strčte za klobúk! Kvôli mne sa veru nemusíte unúvať! Komu tie hlúposti naozaj chutia, nech sa nimi napráska až do puknutia! A ak nemáte poctivý Wiener schnitzel, aj klasickým gulášom či domácou tlačenkou s cibuľou sa mi zavďačíte. Len, prosím pekne, podávajte na porcelánovom tanieri s kusom chleba mimo neho! Skutočný hlad je totiž najlepším kuchárom. A zbytočné čačky-mačky ho veru nezaženú!