olitat

Čo nové vo svete? Stále dokopy nič. Vpravo pokračuje zdanlivo neriešiteľná bratská „špeciálna vojenská operácia“, ktorá sa v priebehu dvoch rokov zvrhla na celkom legálnu vojnu, vľavo sa zas teroristické útoky presunuli do podzemia a vzájomné vyhladzovanie napajedených susedov. Báťuška Putin vďaka moderným kozmetickým metódam navonok priam srší zdravím, deduško Biden si už sám zakopáva o vlastné nohy, Trumpov vizážový manažment si nevie poradiť s jeho hustou novonadobudnutou prehadzovačkou. A na našom území? Aktuálny stav medveďov: mínus jeden kus, zastrelený dákym pytliakom. Zvyšok sa bezprízorne túla po celom Slovensku. Hladný, nevyspatý a príliš skoro nadržaný. Počítame bociany. Vytĺkame tisíce kuriatok s vtáčou chrípkou. Pravdepodobne sme jedinou krajinou na svete, kde sa vyskytujú nafetované labute, milo sa potácajúce po našich lúkach a jazerách. Ani Petr, ani Pavel svojím postojom neprekvapil. Matovič si s Dankom navzájom vulgárne brýzgajú do magorov. Ako vravím – dokopy nič nové…

Alebo žeby predsa? Pri našom trmácajúcom sa postupe od jedných volieb k ďalším som si všimla zvláštny úkaz. Zdá sa mi, že naše televízne obrazovky podstatne stmavli a na vine v žiadnom prípade nie sú naše zhoršujúce sa dioptrie či zabudované kazové komponenty do milovaných prístrojov. Po troške investigatívneho prieskumu som odhalila príčinu tohto javu a tou je: opačný rasizmus, to jest jav, keď sa príliš presadzujú záujmy minoritných skupín obyvateľov na úkor väčšinovej populácie. Dôvody sú na to rôzne. Od politických až po snahu prebiť dáky ten škandálik úpenlivou falošnou korekciou skutočného stavu v spoločnosti. A tak sa nasadia ťažké páky. Z belostných ukazovateľov sú odrazu dúhové, čierne alebo polotmavé farby…

Zvyčajne tieto javy prepuknú na západ od nás – za veľkou mlákou. Naše TV-médiá z nich aj tak čerpajú vari najviac mojich obľúbených hodinových detektívnych seriálov. Azda preto som ich zaregistrovala ako prvé. Ak si hlavné postavy zájdu na kávu, ktože ich asi tak obslúži? Černoch alebo Hispánec. Rovnako pochodíte v každom druhom Wall-marte, bistre, bare, samozrejme aj medzi páchateľmi ich nájdete neúrekom /i keď v tomto prípade to je možno opodstatnený úkaz vzhľadom na početné čierne gangy a ich dedičnú chudobu/. Sudcov alebo iných vyšších trestno- právnych činiteľov medzi nimi uvidíte iba zriedka. A sústava sa preklápa stále viac, hoci podľa oficiálnych štatistík v USA žije sotva 15 percent černochov s výraznou kolísavosťou podľa jednotlivých regiónov. Takže – kde sa nabralo toľko celotmavých filmov? Proporcie nesedia. Žeby sa pod ne podpísal aj dlhodobý štrajk filmových tvorcov? Belostných majiteľov štúdií dohnal k tomuto úletu ich krajný postoj? Iste, aj ja poznám kopu špičkových umelcov tmavšej pleti, ale zaručene ich je menej, než nám je prezentované. Ale ani zďaleka ich počet nekorešponduje s predkladanými počtami.

Zájdime však trochu bližšie. Sprvu som sa nazdávala, že na britskom území sa začal výrazne prejavovať vplyv indických emigrantov, lenže mýlila som sa. Ani tam nie je percentuálne oveľa viac presídlencov než za veľkou mlákou. A musela som dospieť k záveru, že Veľká Británia podľahla vplyvu USA a začala sa /aspoň podľa TV-produkovaných snímok/ opičiť po bratovi Samovi, až sa rovnako prehupla do kategórie nereálnych limitných čísel, až minimálne predpísaných kvót. Najnovšie štatistiky z Ostrovov síce výrazne posunujú krivku emigrantov smerom nahor, ale istotne nie tak, aby v každom filme v hlavných úlohách defilovali herci tmavšej pleti. Absurdným sa mi stal jav v najnovšej sérii seriálu Vraždy v Midsomeri, v ktorom už takmer polovicu hlavných postáv zadali buď černochom alebo Indom. A to už netreba hovoriť o štvor až päť percentnej dúhovej menšine. V seriáli Grantchester sa asi z pätnástich protagonistov 7 vykľulo ako homo či T-príslušníkov tejto – v podstate početne ustálenej – komunity. Keď sa aj z náhradného vrchného cirkevného vodcu stal gay, prestala som túto sériu sledovať. Čoho je veľa, toho je príliš. Nielen rasizmus naruby má svoje limity, ale aj ja!

A čo povedať o našich nákupcoch televíznych útvarov? Majú v hlavách vykradnuté, alebo podľahli nízkym nákupným ponukám, že sa znižujú k mimoriadne chabým celočierno obsadeným filmom s treťo až štvrtotriednym scenárom, poloamatérskym výkonom prakticky nehercov, katastrofálnym strihom a vizuálne neprijateľným kamerám? Vážení domáci programoví plánovači, ráčte si uvedomiť, že hoci ustavične osprostievame, až takí hlúpi zas nie sme, aby sme nerozoznali kvalitu od kvantity! Čím nás to ešte budete kŕmiť? S tureckými telenovelami, ktoré si napodiv zachovávajú národnostný charakter svojich produkcií, s tými večnými starými reprízami osvedčených Columbov alebo prastarej slovenskej klasiky nevydržíte naveky!

Nedávno som sa dočítala o česko-americkej produkcii veľkovýpravného historického filmu Jan Žižka, kde doslova narazila kosa na kameň. V istom bode nakrúcania sa práce zadrhli a ja som mala možnosť naplno si vychutnať výraz „rasizmus naruby“. Česi potrebovali peniaze, Američania chválu kritiky. Gordický uzol však narazil na minimálne limity použitia inofarebných postáv pútavého príbehu. Neviem, aké majú kritériá, ale Česi im ich nemienili splniť. Rozozneli sa telefóny, rozžeravili e-maily. I začali sa niekoľko týždňov trvajúce rokovania. Faktografický nezmysel s uplatnením černochov Česi rovno zmietli zo stola. Napokon ustúpili s niekoľkými úpravami: Žižkovi ako radcov pokútne podstrčili zopár Rómov a v úlohe vodcu Kumánov, údernej jednotky Uhorska sa predstavil Ben Cristovao, spevák a herec česko- angolského pôvodu. A stal sa zázrak! Spokojní boli všetci a nikto zároveň! Tak tomu sa vraví kompromis! Keď sa chce, cesta sa vždy nájde!

P.S.: Pre tých menej chápavých opätovne zdôrazňujem, že nie som ani rasistka, ani homofóbka a tobôž nie akokoľvek zaujatá voči hociktorej etnickej skupine. Howgh!