olitat

Sú ľudia, ktorí sa pod ťarchou postupujúcej pracovnej kariéry zosypú. Neunesú zvýšenú zodpovednosť, ani náročnosť kladených požiadaviek. V krátkom čase sa vám rovno pred očami akoby rozpadali, láme sa aj ich charakter. No sú aj takí, čo vám priamo pred vami rastú, vyvíjajú sa. A niekedy to vyzerá tak, že čím viac im na chrbát naložíte, tým lepšie sa im vodí. Do tejto skupiny úspešných ľudí si dovolím zaradiť aj pána Matúša Šutaj Eštoka, súčasného ministra vnútra a odnedávna aj predsedu strany HLAS. Evidentne mu ten kariérny postup prospieva. Ešte pred niekoľkými mesiacmi by som tomu neverila, dokonca som mierne krčila nosom, keď bol nominovaný za ministra vnútra. Čo si budeme nahovárať – ide o významný post, ktorý nemôže vykonávať hocikto. Tobôž pri tom marazme, čo po sebe zanechali predošlí aktéri. Sama seba som sa pýtala, ako sa pán Šutaj Eštok, relatívne veľmi mladý člen vlády dokáže vyrovnať starším politickým mazákom. No stačilo ho len zopár mesiacov pozorovať a – všetko bolo jasné. Z nenápadného mladíka, ktorý v začiatkoch sotva dokázal sformulovať súvislú vetu tak, aby ste mu vôbec rozumeli, sa stal excelentný diskutér. Akoby sa bol narýchlo zaučiť v antickej škole rétoriky. Náhle vraví ako ťažký profík. Samozrejme, bez písomných ťahákov. Súvislo, bez zádrhov, logicky splietajúc myšlienkový prúd argumentov i vysvetľujúcich odpovedí. Zatiaľ som ho nepristihla pri jasnom klamstve alebo zavádzajúcich polopravdách. Neviem o žiadnych jeho škandáloch. Vyzerá úprimne. Pôsobí pokojne a vyrovnane. V súlade s predvolebnými sľubmi HLAS-u v snahe upokojiť rozbúrenú rozpoltenosť slovenskej verejnosti. A za to vám, pán minister, zo srdca ďakujem. Len dúfam, že vám vaša odhodlanosť napriek mnohým atakom zo všetkých strán, ešte dlho vydrží…

Niekoľko dní som bola spravodajsky off-line a preto keď som sa vrátila do reality, utrpela som mierny šok, keď som zistila, že obľúbená diskusná relácia Na telo na televíznom programe Markízy skončila svoje vysielanie. Už dlhé roky mali popri domácich prácach nedeľné dopoludnia nemenný rytmus. O jedenástej odpálila televízia programu TA3 diskusnú reláciu V politike, niečo pred dvanástou pokračoval RTVS programom O päť minút dvanásť a kontinuálne nadväzovala debata Na telo s pánom Kovačičom. No zrazu sa rytmus narušil. Na telo sa jednoducho nekonalo. A tak som začala pátrať, ale veľa som sa nedozvedela. Iba ak to, že markizácki žurnalisti najprv ohlásili hrozbu štrajkom, ktorý po jeho neúspechu nasledoval aj štrajk ostrý. No neuspel ani ten. Majitelia ho brilantne odignorovali a tak sa relácia Na telo už na obrazovkách neobjavila. A prečo to všetko? Kto spustil celý ten humbug? Vyzerá to tak, že ústrednou postavou celého konfliktu je pán Kovačič. Je to sympatický feši, ktorý svoje debaty majstrovsky viedol. Tak čo mu to sadlo na nos, že zo dňa na deň sa zrazu prebral a zistil, že slúži falošnému bohu? Prečo po toľkých dlhých rokoch poctivého otročenia náhle začal mútiť vodu pod zámienkou prílišného zasahovania dramaturgie a majiteľov do štruktúry programu? Lenže – narazila kosa na kameň. Nech by som sa pokúšala vydolovať dáku tú iskierku sociálneho cítenia so štrajkujúcimi moderátormi a redaktormi, nijako im nemôžem dať za pravdu. Súkromné televízne médiá sú porovnateľné s ktorýmkoľvek súkromným podnikom. Pokiaľ ich spravodajstvá nešíria vyložené klamstvá, ale „iba“ zasahujú do skladby či programovej štruktúry, nikto nemá právo kafrať im do toho. Ak by išlo o verejnoprávne médium, situácia by bola diametrálne odlišná. No čo si pán Kovačič predstavoval, keď sa ozval proti takému súkromnému gigantu? Nepomýlil si náhodou éru verejných protestov z dávno minulých čias? Ak chcel upozorniť divákov na nespravodlivosti, čo sa v Markíze dejú, rovnako šliapol vedľa. Tak načo to bolo dobré? Veď bežný občan sa aj sám vie zorientovať v kvalite programovej ponuky jednotlivých televízií. A pravdupovediac – dáke polosúkromné ťaženie pána Kovačiča málokomu trhá žily…

Okrem vynulovania relácie Na telo televízny program Markízy zatiaľ nepodstúpil dáke radikálne zmeny. Len dúfam, že nebude nasledovať jeho postupný úpadok, ako zaznamenala televízia NOVA, ktorá už dávnejšie patrí rovnakým majiteľom. Po jej grandióznom počiatočnom nástupe a dlhoročnému úspechu sa dnes už na ňu sotvakedy pozriem. V sledovanosti už nesiaha ani po päty ostatným českým televíziám. Neviem, čím to je. Celý jej program pozostáva zo stokrát obohratých repríz a donekonečna opakovaných fúzatých pôvodných seriálov a hádankárskych súťaží, ktoré neboli divácky pútavé ani v časoch ich vzniku.

Náhodou som si všimla, že v blízkych dňoch Markíza zaradila do hlavného vysielacieho času atraktívny francúzsky veľkovýpravný historický veľkofilm Angelika. Nie jeho novodobú kópiu, ale nenapodobiteľný originál. Nechtiac mi to pripomenulo časy dávno minulé, keď sa štátna moc pokúšala v snahe prilákať k televíznym obrazovkám čo najviac občanov, aby ich o to menej postávalo a protestovalo na uliciach proti vtedajším vládnym papalášom. A drobný červíček konšpirátorskej dušičky sa vo mne okamžite vzopäl. Jeho pavúčia sieť sa ihneď rozliezla do strán. Markíza vie niečo, o čom my nemáme ani šajn? Znovu hrozia nepokoje alebo sa len to spomínané médium snaží rozptýliť pozornosť, aby sme čím skôr zabudli na zrušenie relácie Na telo?