olitat

Naša prvá dáma šansónu, pani Hana Hegerová, sa raz na otázku, ako sa jej po presídlení z rodného Slovenska do Čiech vodilo, odpovedala s múdrosťou jej vlastnou: „Cítim sa tu ako doma, ale správam sa ako skromný hosť.“ Nuž, aj ja som sa pokúsila naplniť toto krédo. Väčšinou úspešne, občas aj nie. Ale vari sa cení aj úprimná snaha, nošak?

Asi tri dni pred mojím vopred stanoveným termínom návratu domov z dlhodobého pracovného pobytu v nemeckom Mníchove si ma dal zavolať sám veľký riaditeľ podniku na malý diškurz. Ten chlap bol naozaj obrovský. Zaručene meral viac ako dva metre a už dávno nemal menej než 100 kíl. Niekoho by už jeho omračujúca vizáž poslala do kolien, ale ja som sa nedala zastrašiť. Po dákych tých slušňáckych formalitkách prešiel rovno k meritu veci a hromovým hlasom, pri ktorom sa triasli aj okenné tabule, sa ma spýtal, či u nich nechcem zostať pracovať natrvalo. Za viac než prijateľných podmienok. Či už sociálnych, tak aj platových. Vraj by som si nemusela robiť nijaké starosti, pretože by všetko vybavil. Nepopieram, zaskočil ma. Vôbec som s čímsi podobným nerátala. No chytro som sa prebrala z omráčenia a roztočila svoje mozgové závity. Moja odpoveď bola jasná. Mimoriadne ľútostivo som mu oznámila, že nie. Ďakujem, ale nie. Pán riaditeľ od prekvapenia aj ústa zabudol zatvoriť. Asi nedokázal pochopiť, ako si tá chudobná krpatá Slovenka trúfa vzdorovať mu. Rýchlo však zhodnotil situáciu a ponúkol mi vyššiu mzdu. Opätovne som len pokrútila hlavou. No nevzdával sa a ešte zo dva razy už beztak veľkorysú finančnú ponuku navýšil. Už ma síce z tej hry bolel krk, ale moja záporná odpoveď bola zrejmá. A tak sme sa priateľsky rozlúčili a ja som sa na mľandravých nohách vypotácala von. To chlapisko pravdepodobne dodnes neverí tomu, čo sa vtedy odohralo. Zrejme sa mu také dačo stalo po prvýkrát. Vlastne aj mne…

Prečo som odmietla? Ani keby ste sto rokov hádali, pochybujem, že by ste trafili správnu odpoveď, tak sa o to ani nepokúšajte. Nie, nebolo to z lásky k rodnej hrude, ani z prepiatej naviazanosti na rodinu, priateľov a známych. V prvom rade nie som veľmi sentimentálne založená, a v tom druhom – domov som sa mohla dostať hoci aj každý týždeň za niekoľko hodín. Mníchov nie je na konci sveta. Takže: prečo? Neuveríte, ale spôsobili to tie nešťastné SKRATKY. Nemecké. Kratšie i dlhšie. Všetky. Som totiž od prírody zvedavá. A bez toho, aby som ich nerozšifrovala, by som vari zomrela. Môj investigatívny základ by mi nedovolil jesť, piť, pracovať, ani spať, pokiaľ by som sa s nimi nepopasovala. A z tej predstavy, že zomriem od totálneho vyčerpania s nosom zaboreným v internetovom slovníku nemeckých skratiek, ma striasalo od hrôzy. Niekomu to istotne pripadá ako mimoriadne banálny dôvod oproti skvelej pracovnej príležitosti, ale mne nie. Veď len jednu z najfrekventovanejších „GmbH“ /Gesselschaft mit beschränkter Haftung“/ som pochopila až za tri dni! /Pre menej jazykovo zdatných uvádzam slovenský ekvivalent: Spoločnosť s ručením obmedzeným./

Nuž, ja mám dosť aj tých našich skratiek. Ich množstvo rastie ako huby po daždi. Ako príklad uvediem len zopár z nich.

AAS, ABO, AUS, AZ, BIB, BN, ČOV, DNV, DPB, DPH, EÚ, HaZZ, IQ, MŠVVaM, MV, MŽP, NDS, NR, PKS, PO, PP, PZ, SHMÚ, SIS, SĽUK, SOI, SPU, STU, STVR, SZPB, TANAP, Tr.z., ÚK, ÚPK, ÚVO, VHÚ, VšMU, VÚB, VÚC, VÚS, Z.z., ZMOS, ZOM, ZŠ, atď, atď.

Stačilo? Mne vrchovato, pretože to nie je ani tisícina všetkých skratiek. V slovenčine. A teraz si ich predstavte v nemeckej verzii! Nie som celkom mechom udretá, ani sa nemám prečo nadosmrti nimi týrať. Fujha! Nech sa len naša mládež dosýtosti trmáca po svete, ja si v pohodlí domova trpezlivo počkám, kým sa celý vesmír prikotúľa až ku mne. Z TV!

P.S.: Najveselšia príhoda sa mi v Mníchove pritrafila deň pred mojím odchodom. V blízkosti telefónnej búdky ma pristavil jeden štyridsiatnik a poprosil ma, či nemám zopár drobných, lebo jemu sa minuli. Z vrecka som vylovila dáke tie cvendžálky a vysypala som mu ich do dlane. Ponúkanú bankovku na revanš som veľkodušne odmávala. Až po chvíľke mi docvakol paradox práve prežitej situácie. Akurát som totiž nechtiac aj svojou troškou do mlyna podporila ten prehnitý západniarsky kapitalizmus. Ja, jedna z najchudobnejších východniarov! Pochechtávala som sa po celý čas cesty domov. A bolo mi dobre na duši…