olitat

… a v tomto skromnom blogerskom príspevku sa pokúsim objasniť, prečo. Viem, že moje úvodné vyhlásenie v mnohých ľuďoch vzbudí vlnu nevôle, odporu, ba aj nenávisti, ale nedokážem si pomôcť. Proste musím, lebo to tak cítim. Nie som závistlivá osoba, takže jeho mnohomiliónové majetky, mnohopočetné potomstvo, a už vôbec nie jeho hárem ma neprivádzajú do rozpakov, ani ma neodpudzujú. To je jeho súkromná vec. Ako si kto riadi svoj osud, ma nezaujíma. Pokiaľ viem, u nás ešte stále platí prezumpcia neviny a ak by mal čosi dokázateľné na rováši, predpokladám, že by už bol za mrežami. A na druhej strane si veľmi dobre uvedomujem, že šťastie a pokoj v duši vám nezaručia žiadne prachy sveta. Dokonca ja osobne som veľakrát bola vyrovnanejšia, keď som vo vrecku nemala ani cent, než preplnený bankový účet. Ak máte iba na základné potreby, aspoň sa nemusíte báť zlodejov. Kde nič nie je, ani smrť neberie. Načo by sa aj unúvala, všakže? Takže sa vráťme k primárnej otázke: prečo mi to vlastne pán Kollár v parlamente chýba? Nejde o jeho osobu, ale jeho pragmatizmus a vlastnosti veľmi vzácne medzi súčasnými politikmi. Spomeňte si, že nikdy neútočil na svojich oponentov. Hral fér. Nezahmlieval, nešíril polopravdy, nerozosieval nenávisť. Vo všetkých debatách priamo odpovedal, neuhýbal. Proste ako riadny chlap. Ani jeho záverečnej etude, v ktorej na žiadosť pani prezidentky bol poverený dohodami ohľadne zostavenia úradníckej vlády a stanovenia termínu predčasných parlamentných volieb vlastne niet čo vytknúť. Vtedy sa v plnej miere prejavil jeho úžasný manažérsky talent. Odrazu bol veľmi akčný. Lietal od čerta k diablovi, len aby splnil svoju úlohu. A na jeho vetu: „Veď už buďme normálni!“ budem ešte veľmi dlho spomínať…

O nasledujúcej skupinke však nemôžem povedať nič také pozitívne. Naopak. Som nesmierne rada, že mi zmizla z očí. Žiaľ, pridala sa k nej aj bývalá pani prezidentka Čaputová. Sprvu som bola jej oddaná fanúšička, no v poslednom roku si to u mňa riadne pokafrala. Vŕšila chybu na chybu. A jej očividné spolitizovanie sa ma celkom od nej odvrátilo. Odrazu už nebola nestrannou hlavou štátu, ale političkou nadŕžajúcou iba časti vyvolených. Do obdobnej kategórie musím zaradiť aj pani Annu Záborskú z Kresťanskej únie a jej pritakávača, nezaradeného poslanca z pôvodnej Sme rodina, Martina Čepčeka, ktorí unisono každých šesť mesiacov do parlamentu podávali návrhy na oklieštenie platného zákona o interrupciách, hoci sme sa borili s hospodárskymi problémami. Mám to šťastie, že som sa nikdy neocitla pred voľbou : mať či nemať. No vždy som vedela, že o svojom tele má rozhodovať samotná žena, čo sa ocitla v podobnej situácii, a nie dáma v dávno zrelom veku a dáky chlap. Možno len nemali o čom inom hovoriť a na tej lavici im bolo dlho. Alebo mali záľubu v návrate do stredoveku?

Spomínate si ešte na toho arogantného sopliačika Martina Klusa? Ak nie, tak vám ho milerada priblížim. Áno, to je ten chumajko, ktorý sa bez akéhokoľvek ekonomického vzdelania prihlásil do auditorského konkurzu EÚ a bol nesmierne prekvapený, že bol celkou komisiou jednomyseľne zamietnutý. I nasledovali vykrúcačky o temných zásahoch zvonku, ktoré mu to znemožnili. Bola to nesmierne trápna obhajoba. Až s odstupom času si začal sypať popol na hlavu a kajúcne uznal, že to bola chyba. Hanbila som sa aj za neho.

Čo už sa dá povedať na margo pani Veroniky Remišovej, predsedníčky vari najmenšej mini-straničky sveta? Vari len toľko, že si tu šafárila od buka do buka a zakaždým sa prikmotrila k zoskupeniu, ktoré ešte bolo ochotné ju prichýliť pod svoje ochranné krídla. Oj, za svojho pôsobenia v parlamente narobila viac škody ako osohu. Vypočítavá, podpichovačná úbožiačka bez štipky chochmesu v tej prázdnej makovici.

/Súkromná odbočka pre „palenque“: aspoň tentokrát sa nesnaž vyčítať mi, že som zaujatá voči ženám! Jednak to nie je pravda a jednak kritizujem rovnako mužov, ako aj ženy, čo si to zaslúžia!/

Ohľadne pána Andreja Danka som sa už vyjadrovala – po jeho prekotení toho nešťastného semafora, po ktorom sa vtipne ukrýval pred policajtami s potenciálnym časovým predelom do doby, keď už nemalo zmysel dať mu urobiť krvné testy na požitie zakázaných látok. U mňa sa svojím konaním celkom znemožnil a nepomohli mu ani všetky vykrúcačky, ani absolvovanie verejnoprospešných prác.

A nakoniec som si nechala najväčších zbojníkov z čias nedávno minulých. Pán Heger tuším ani nevedel, koľká kedy bije. Všetci vieme, čo všetko navystrájal. Či už ako minister alebo dokonca predseda vlády. No dovolím si spomenúť iba ten jeho najnechutnejší prešľap: keď takmer kolenačky prosil pani Čaputovú, aby mu dala ešte jednu možnosť zostavenia ďalšej vlády. Wow, našťastie ju nedostal! A vo voľbách mu nepomohol ani „príbeh“ pani Letanovskej. Pri jej nasadení sa opätovne potvrdila večná pravda: Šuster, drž sa svojho kopyta!

Mgr. Jozef Pročko sa veru parádne vyfarbil. Ako na vodiacich lankách svojho najvyššieho ho kopíroval sťa jeho poslušný učeň. Vo vulgarizmoch a mnohorakých excesoch sa mu v parlamente veru nikto nevyrovnal. Sprostého pajáca snažiaceho sa za každú cenu upútať pozornosť môže tak akurát hrať v divadle, a nie na parlamentnej pôde! Aj keby som sa veľmi rada vyhla osobe nášho celým národom milovaného ctihodného hetero pána z Trnavy, nedá sa. Zanechal vo mne vskutku trvalý dojem, ktorý vymaže azda len Alzheimer. Pán Igor Matovič. Popáchal tu teda riadnu kucapacu! Zmätok, chaos a spomienky na jeho lumpačiny. Zlé jazyky síce tvrdia, že zopár kladných stôp po sebe zanechal, ale rozhodne oveľa viac bolo tých negatívnych. A popis jeho podávania – nepodávania demisie formou idzem – nejdzem sa mi navždy vrylo do zorničky. Nie veru, jeho eskapády ma ešte aj dnes občas mátajú v nočných morách. No veľmi dúfam, že to obdobie už skončilo, že sa viac nevráti.

Na záver hromadnej kritiky záporných výrazných postáv a postavičiek musím jasne konštatovať fakt, že ak by som tieto odstrašujúce politické figúry už nikdy v živote nevidela, umriem šťastná.

Pesimizmus mi veľmi nesvedčí, preto mám na záver aj jednu optimistickú správu: pán predseda vlády Robert Fico vstal hrobárovi z lopaty. Dúfam, že aj jeho oponenti z toho majú úprimnú radosť. A dáva o sebe počuť. Niekoľkokrát som ho videla na obrazovke a vyzerá rovnako dobre ako pred atentátom. Napohľad. Mentálne vyzerá byť celkom v poriadku, ale nejako sa mi nezdá, žeby aj telesne. To, čo si on vytrpel v ostatných mesiacoch, mu veru nezávidím. A hoci som ho nevolila, dovolím si mu zaželať všetko najlepšie. Vitajte späť, pán premiér! Bez vás to ani nebolo ono!