olitat

Ani po siahodlhom pátraní sa mi dodnes nepodarilo zistiť, odkiaľ pramenia sympatie, indiferencia alebo nesympatie človeka k ostatným ľuďom. Naše obe mozgové hemisféry v tomto ohľade kooperujú pomerne zvláštne, no najmä individuálne a celkom odlišne. Akoby každý z nás mal v sebe zabudovaný špeciálny kompas, ktorým sa riadi. No jednu vec som si za roky pozorovania osvojila: moja filozofia vychádza z jednoduchého princípu. Na vine nie je objekt môjho záujmu, ale som to len a len ja sama. A podľa toho sa aj správam. K sympatickým sa snažím priblížiť, stred ignorujem a tým nesympatickým sa snažím veľkým oblúkom vyhnúť, vymazať ich zo svojho života. Nie vždy to však ide, hlavne ak sa snažím zostať takpovediac „in“, na pulze súčasného diania.

Niekoľko mesiacov som si užívala pokoj a vyrovnanú myseľ. Dlho mi to však nevydržalo. Naše bývalé politické špičky sa totiž veľmi rýchlo spamätali z fiaska, ktoré utrpeli v posledných voľbách a znovu sa snažia predrať do povedomia verejnosti. Áno, sú to tie, o ktorých som sa nedávno pomerne nelichotivo vyjadrila, že ak ich už nikdy v živote neuvidím, ani nebudem počuť, zomriem šťastná. Samozrejme, že som ich výskyt zakríkla. Opätovne sa ozvali. Postupne, ako lavína sa na nás z televíznych obrazoviek hrnú ich vyhlásenia, samo-usporadúvané hromadné tlačové besedy, aj individuálne vystúpenia. Nenechajú si ujsť ani jedinú príležitosť prehovoriť na najbližší mikrofón, zaškeriť sa na priľahlú kameru. Hociktorého herca strčia do vrecka. Rozoštvávajú a kritizujú. Zásadne sú proti. Pekne v šíku. Aj keď sa ani jeden z nich nedostal do parlamentu. Alebo len tak-tak. Najhoršie rany po volebnom fiasku si už zjavne preliečili, tak opätovne dvíhajú hlavy a brúsia si hadie jazyky, aby mi donekonečna otravovali život. Všetci tí Matovičovci, Hegerovci a im podobní sa naozaj nazdávajú, že celý slovenský národ má trojsekundovú pamäť akváriových rybičiek, že tak rýchlo zabudne, čo všetko tu navystrájali? Asi. Sú ako burina, ktorej sa nezbavíš a nezbavíš. Veľká škoda, že sa u nás natoľko obmedzilo používanie pesticídov. Možno by ich umravnil drobný posyp. Stačilo by iba trošku, trošíčku. Čo by neuškodil, ale nadobro odradil.

Po mojom nedávnom povzdychu, že mi pán Boris Kollár chýba, ani on nezostal v závetrí a na otázku, čo také v súčasnosti robí hnutie Sme rodina, hrdo vypustil do éteru hlášku: „Pripravujeme sa na opätovný vstup do vysokej politiky.“ No dopekla! Až ma zamrazilo. Ja som predsa tú jeho absenciu nemyslela až tak vážne! Neprekážal by mi jeho racionálny manažérsky hlas, ale iba tak na okraj, z úzadia. S jeho aktívnym pôsobením v parlamente som prisámvačku vôbec nerátala! Skôr by ma potešilo, ak by sa aj naďalej venoval inovatívnemu prístupu k zvráteniu negatívneho vývoja demografickej krivky. Vraj sa mu už narodilo 17-te dieťa. Len tak ďalej, pán Kollár! Ale politike už dajte pokoj…

A najlepšie nakoniec. Akoby mi nestačili všetky pohromy, dala o sebe vedieť aj poslankyňa Anna Záborská z Kresťanskej únie, umelo prilepenej na OľaNO /či Slovensko alebo ako si to momentálne vravia/, s jej nezaradeným a už aj mimoparlamentným chvostíkom Čepčekom. A čože to zas tí dvaja beťárski verklikári vymysleli? Nič nové. Ako dvaja harmonickí flašinetári oprášili svoje návrhy a na pretras vytiahli ich obohratú platňu – návrat do stredoveku oklieštením súčasne platného zákona o interrupciách. A – pozor! – aj návrh na zavedenie ďalšieho štátneho sviatku na počesť Sviečkovej demonštrácie. Hups, štátny sviatok hej, ale bez pracovného voľna! Neviem ako vy, ale o čom by ten sviatok potom bol? Ako väčšina bežného obyvateľstva si ctím pripomenutie si historických míľnikov našej republiky, no ich dôležitou súčasťou odjakživa bolo aj pracovné voľno, ktoré sa na ich počesť dalo aj patrične využiť na rôzne formy ich osláv. Sviatok bez voľna? Oslava prácou? Ďakujem, neprosím. Úplne mi postačí, keď si to zopár šesťdesiatnikov v dákych tých besedách pietne pripomenie. A či? Len ma trochu mätie skutočný dôvod urputného zotrvávania pani Záborskej v parlamentných laviciach. Čo z toho vlastne má? Ak by ako sedemdesiatšesť ročná dôchodkyňa zostala konečne doma, to by ozaj mala takú nízku penziu, žeby iba z nej nevyžila? Nedá mi nespomenúť si na otrepanú múdrosť: Za všetkým hľadaj prachy. A čo takto aj do parlamentu zaviesť nielen minimálnu, ale aj maximálnu vekovú hranicu? Chápem, že by to mohla byť diskriminácia, ale v tomto prípade užitočná. Aby sme sa raz nedočkali toho, že nám tých najvytrvalejších politikov začnú vynášať nohami napred! Myslím, že by si zaslúžili aj dôstojnejší odchod!