olitat

Nedávno sa pán premiér Fico opäť blysol jedným zo svojich autentických bonmotov, keď vyhlásil, že „Slovensko musí byť najdemokratickejšou krajinou na svete, pretože si tu každý robí, čo chce.“ Spomenula som si na neho v súvislosti s návštevou pána Šimečku na Ukrajine, kde jeho a jeho spolupútnikov prijal osobne sám pán ukrajinský prezident Zelenskyj. Treba priznať, že nestratil tvár a poslancov hnutia Progresívne Slovensko si uctil na najvyššej úrovni, so všetkými poctami. Pravdupovediac, v prvom okamihu mi tá správa vyrazila dych, no po dostatočnom vypustení prebytočnej pary /a niekoľkých vulgárnych výrazov/ som sa upokojila a začala opätovne triezvo rozmýšľať. I napadla mi otázka zásadného významu: a prečo nie?!

Nikde nie je napísané, žeby sa pán Šimečka nemohol vybrať do ktorejkoľvek krajiny sveta. Ani on, ani nikto z nás. Samozrejme, na vlastné či stranícke náklady, no najmä na vlastné nebezpečie. Predpokladám, že naša SIS-ka vedela o jeho dobre utajenej aktivitke a informovala o nej aj nášho predsedu vlády, ktorý bol primárne pozvaný do Kyjeva. Progresívci sa tam akosi prešmykli. No nedali sa zahanbiť. Alebo aj pán Zelenskyj si spomenul, ktorá malá krajina jeho ľuďom ako prvá podala pomocnú ruku, otvorila hranicu a neochvejne stála pri nich či už v odsúdení agresie Ruska alebo v dôležitých dodávkach humanitárnych zásielok životne prepotrebných tovarov. A možno aj on chce urovnať žabomyšie spory so svojím dlhodobým východným partnerom. Ktožehovie. Po niekoľkohodinovom stretnutí je potrebné objektívne zhodnotiť, že Šimečkova partizánčina napokon prelomila ľady medzi našimi krajinami a v dlhodobom horizonte prinesie plodnú úrodu. A ja vari po prvýkrát po dlhšej dobe musím celému hnutiu PS konečne priznať aj niekoľko kladných bodíkov. Ak budú aj naďalej postupovať týmto odvážnym a samostatným, i keď pomerne riskantným spôsobom, z nedonosených elévov ich budem musieť pasovať za politických rytierov. Bravó, dievčatá a chlapci, za váš výkon vám tentokrát nadšene tlieskam!

V jednej knihe sa raz spýtali dediča obrovského majetku, ako sa ich rodine po celé stáročia podarilo udržať si ho. Odpoveď bola až šokujúco prostá. V každej šarvátke či práve prebiehajúcej vojne bol vybratý jeden kandidát, ktorý sa postavil na stranu nepriateľa, zatiaľ čo zvyšok rodiny bojoval na druhom brehu. Po utíšení nepokojov pri odmeňovaní za zásluhy už nezáležalo na tom, kto vyhral. Hrady, zámky a panstvá boli prisúdené jednej alebo druhej strane. Po dostatočne dlhom čase sa rodina znovu zomkla dokopy. Vyhrala tak či tak. Tento príklad prefíkanosti uvádzam preto, aby poslúžil ako návod na prežitie malých krajín. Naším elementárnym záujmom je získať dostatok plynu. Nie je to ideálne riešenie, no za úvahu stojí. Pán Danko nám môže pomôcť v Moskve, aby nám nikto nezatvoril prísun energetickej výživy, a pán Šimečka alebo iný hazardér sa zas môže v Kyjeve postarať o vyrokovanie plynulého tranzitu cez Ukrajinu. Niekomu taká stratégia pripadá nepekná, až zvrátená? Aj mne. No možno sa ten poondiaty plyn napokon paradoxne postará o to, aby tie dve bojujúce strany konečne zasadli za jeden rokovací stôl. Už aby to bolo!