olitat

Už roky si uvedomujem, že pocity trémy či strachu sú úplne zbytočné. Pretože prichádzajú vopred. Dajú nám síce avízo, že sa pravdepodobne čosi stane, ale veľmi nám nepomôžu. Keď už nastane krízová situácia a vy patríte k väčšine priemerne stavanej populácie a v danom okamihu ani celkom nestuhnete, ani vás nepostihne chorobný záchvat paniky, vaše konanie úplne preberie podvedomie a o zvyšok sa postará príval adrenalínu. Ide síce o nesmierne užitočnú informáciu, ale bez akého-takého výcviku vám je prakticky nanič.

V posledných niekoľkých dňoch, zatiaľ čo zvyšok sveta rieši vojny východ – západ, na Slovensku sa zapodievame našimi marginálnymi, až banálnymi problémikmi. Sem-tam výskyt medveďa, umelý výtvor parlamentnej sedemdesiatšestky, najnovšie lokálna nákaza slintačky a krívačky. A do toho sa dáko zaplietli aj skúšky takzvaného Monitoru 9, v ktorom sa majú naši školáčikovia preukázať, či sa za rok vôbec niečo naučili. Z môjho pohľadu dokopy o nič nejde – aj ja som ich svojho času zopár absolvovala. No ani raz sa okolo dvoch písomiek nerobil toľký humbug ako dnes. Vo všetkých médiách prebiehali odborné diskusie, či celý Monitor nie je vlastne zbytočný. Polovica expertov je proti nemu, druhá za. Ja tomu hovorím „búrka v lyžici vody“. Nezmyselná a hlúpučká. Ide len o dve skúšky zo stoviek iných. A navyše – ich výsledky sa nezaratúvajú medzi tie „normálne“ hodnotenia. /Aspoň by sa nemali./ Kto je teda za tie hodiny a hodiny bezduchého tliapania ohľadne zvýšeného stresu, ktorý vraj musia prežívať tie naše školácke „chúdence“ zodpovedný? Kto s tým vlastne začal? Nemám pocit, žeby už nastala uhorková sezóna, keď sa reportéri nemajú do čoho zadrapiť, aby si vylepšili svoj profil a imidž. Fakt by ma zaujímalo, kto menovite spustil kampaň ohľadne „ZA“ a „PROTI“ bežnému prieskumu úrovne vedomostí našich drahocenných pokladov. Bola to celá redakcia alebo konkrétny trubiroh? Čí to bol nápad? Všetci vieme, že mnohí zo žiakov už pracujú s internetom. Takže sa bez problémov dozvedia, čo sa na nich valí. Tí ostatní sa to dozvedia ústnym podaním. Ich rodičia rovnako. Samozrejme, stačí zopár slaboduchých indivíduí, ktoré okamžite začnú tých svojich miláčikov nehorázne ľutovať. /Moji rodičia zvyčajne nič ani len netušili, že mi hrozí ďalšia z celého radu skúšok!/ A umelo vytvorená panika je na svete!

Nesmierne sa čudujem, že sa do podobných „odborných“ debát zapojilo toľko psychológov, psychoanalytikov, pedagógov, ba aj sám pán minister školstva. Chápem, že keby sa ich nezúčastnil, opozícia by ho označila za ignoranta a hneď by sa pokúsila zvolať mimoriadnu schôdzu na jeho odvolanie, ale predsa … Ja veru našich mladých vonkoncom neľutujem. Od prvých diktátov, až po najnáročnejšie písomky z najťažších predmetov som bez problémov preplávala cez všetky. A nikto ma pritom neľutoval, ani mi nelamentoval za chrbtom, aké nehoráznosti si to tá škola vymýšľa, len aby ma čo najviac vystresovala. Nikto ma nehladkal po chrbte, ani sa so mnou vo dverách nelúčil so slzami v očiach akoby ma odprevádzal na popravisko. Nikdy neosočoval učiteľov a ak som práve neobstála najlepšie, zakaždým to bola len a len moja vina, nikdy nie školského systému. Ak už mali dáke drobné výhrady, zverili sa s nimi na rodičku. No nebolo to obvyklé…

Iste, aj medzi učiteľmi či profesormi sa našlo zopár čiernych oviec, ale to boli skôr výnimky, než pravidelné úkazy. No aj s takými sme sa museli vysporiadať. Boli to prvé životné prekážky, ktoré sme potrebovali zdolať, aby sa z nás stali statoční ľudia, čo si vedia obhájiť svoj názor, a nie dáke úbohé trasorítky s podlamujúcimi sa kolenami aj pri tom najmenšom probléme, utiekajúce sa pod mamine sukne, aby nás aj v dospelosti poľutovala a pofúkala boľačky, ktoré nám uštedril ten zlý, bakaný svet. Nie, vážení rodičia, neľutujte a nefúkajte! Radšej sa postarajte o to, aby sme po pádoch nezostali ležať, ale opätovne sa znovu sami postavili na nohy. Tým nám do života pomôžete najviac! A len tak na okraj: nikde som nezaznamenala ani slovko na margo každoročných záverečných testov z telesnej výchovy. Dobehli sme, preskočili, odhodili. Kto ako vládal. To sa vari neráta medzi stresujúce faktory?!

Na záver iba krátka autorská poznámka: Dodnes si najviac spomínam na učiteľov, ktorí nás vopred neupozorňovali na hrozbu testov. Prišli, rozhodili papiere s otázkami a oznámili nám čas, za aký ich máme vypracovať. Nikdy nie v pravidelných časoch, nikdy nie hneď po Béčke či Céčke. Nebolo kedy, ani prečo vopred sa stresovať. A bolo po panike!