olitat

Známy spisovateľ Alexander Dumas starší miloval červené melóny. Aj v to leto podľahol svojej vášni i pobral sa na parížske trhovisko preskúmať situáciu. Prestavte si jeho nadšenie, keď sa náhle ocitol v raji. Všade okolo neho sa vŕšili obrovské kopy zelených guľatín za minimálne ceny, aké ešte v celom svojom živote nevidel. A tak len v duchu zvýskol od radosti i pobral sa vybrať si ten najväčší, najchutnejší, či najvhodnejší bez ohľadu na to, že v Paríži práve vystrájala už neviemkoľkáta epidémia smrtonosného moru, ktorého prenášačom je aj infikovaná voda, čo červený melón pri svojom raste nasiakne na celé litre. Náhodou šiel okolo neho jeden dobrý priateľ a s hrôzou sa pri ňom pristavil. „Alexander, ale veď tie melóny nemôžeš teraz konzumovať!“ oslovil ho zvýšeným hlasom. „Zomrieš strašnou smrťou!“ Dumas sa na známeho len cez plece pootočil a skrúšeným hlasom odvetil: „Ale keď ja ich mám tak veľmi rád!“ Napokon kúpil a zjedol. V to leto sa ich napratal do prasknutia. A – ako všetci vieme, na mor neochorel, ani nezomrel…

Podobnú úchylku má aj jedna z mojich sestier. Keď príde sezóna sladučkých červených melónov, neodolá im. Našťastie, mor jej už nehrozí, takže nikto z rodiny jej nebráni, aby raz do roka svoju vášeň naplno neukojila. Aj v to dusné leto sa hneď po práci vybrala do ktoréhosi supermarketu. V jednej ruke plná taška ostatného nákupu, v ľavom lakti trónil obrovský červený melón. Práve otvárala dvere auta, keď sa jej nešťastnou náhodou vyšmykol a z vyše metrovej vzdialenosti s hlasným praskotom tresol na zem. Samozrejme, nedopadol dáko šikovne, ale presne podľa Murphyho zákona sa roztrieštil o asfalt najmenej na sto kúskov. Sestra v nemom úžase chvíľku hľadela na tú červeno-zelenú spúšť. Netrvalo to však dlho. Už od malička bola činorodou osôbkou, ktorá na počkanie riešila všetky problémy. Chytro sa preto rozhodla. Ako seriózna gazdinka nebola zvyknutá nechať po sebe taký neporiadok a nadôvažok sa na tú svoju milovanú lahôdku tešila príliš dlho na to, aby sa jej len tak ľahko zriekla. Preto pristúpila k radikálnemu riešeniu aktuálnej situácie. V prvom rade odložila zvyšný nákup, v druhom si vybrala najbližší obrubník. Nato si vytiahla dva-tri najväčšie úlomky, pohodlne sa usadila na zem, čosi odfúkla, niečo pooprašovala prstami a konečne sa pustila do vysnívaného gurmánskeho hodovania. A takto systematicky postupovala až po najmenšiu triešť, čo ešte stála za povšimnutie. Na konci už vari ani nebolo vidno, kde ju tá pohroma zastihla… Nato si spokojne odfúkla a pobrala sa aj domov rodine dopriať tú rozkoš. Tentokrát si však dala väčší pozor a dva melóny neniesla v rukách, ale v spoľahlivých papierových taškách…

Moja krvná skupina mala v ten deň viac šťastia než rozumu. Akoby náhodou vo chvíľach „upratovacej“ akcie nikto zo známych jednak nešiel naokolo, a jednak ju ani nikto neodfotil. V tom období totiž zastávala prestížnu pozíciu v jednom veľkom podniku: ekonomickú riaditeľku. Neviem si predstaviť, ako by na jej počínanie zareagoval jej upätý, snobský generál. Jeho priama podriadená, neraz vystupujúca na medzinárodných fórach, sa na ulici v elegantnom pracovnom kostýmčeku posediačky na zemi šťastne kŕmi zlomkami melóna a popritom sa pološialene škerí… Nuž, napokon všetko dopadlo dobre. Žiadny škandál sa nekonal. Sestra nedostala ani choleru, ani mor. A dodnes prisahá, že to bol jej najlepší červený melón v živote. Hja, nech sa to patrí, či nie – láska je láska! Ak jej podľahneš, niet úniku…