olitat

Mám rada bravčový rezeň a štatistiky. Pokiaľ sa dá, chcem byť v obraze. No jeden z posledných prieskumov ma vytočil do nepríčetnosti. Citujem: „Väčšina Slovákov si želá víťazstvo Ruska nad Ukrajinou.“ Razom som sa ocitla medzi „menšinou“. Ako je to možné?! K tomuto problému sa už vyjadrovalo množstvo oveľa múdrejších ľudí. Avšak cítim v sebe taký silný pretlak emócií, že považujem za svoju povinnosť tiež napísať svoj názor. To sa nikdy nepoučíme z histórie? V rozprávke by bolo nad slnko jasnejšie, kto je v tomto konflikte Dobrý a kto Zlý. Ako sa prihodilo, že „väčšina“ Slovákov to vidí inak? Ako to, že sa tie naše zaťaté dubové palice nedokážu vcítiť do situácie Ukrajincov? Čo by si robil ty na ich mieste? Ľahol horeznak a bezmocne mával ručičkami aj nožičkami? Nech si hocikto vezme hocičo, na čo práve dostane chuť, len aby som mal /relatívny / pokoj? Predstav si, že by do tvojej vlastnej obývačky vtrhol sused a vyhlásil, že odteraz byt patrí jemu. Ako by ti bolo? Vari by si sa vzdal bez boja? Asi nie… Už počujem tvoju námietku, že NÁM sa to stať nemôže. Nemýľ sa. Môže sa to stať aj nám a v minulosti /dokonca pomerne nedávnej/ sa už aj neraz stalo, keď nás veľmoci obetovali „vyšším“ záujmom. Memorandá, zmluvy, takzvané neporušiteľné dohody? Zdrapy papiera, ktoré prvá víchrica odfúkne do stratena. Môj nebohý tatko ma učil: „V živote never ani vlastnému otcovi.“ Bol to múdry pán… Ale chcem uviesť iný hypotetický príklad. Zo sveta sci-fi : čo keby sa náš severný sused trošku napaprčil na ustavičné prenikanie slovenských medveďov na ich územie? I rozhodne sa, že to treba napraviť. Ako najjednoduchšie? Špeciálnou operáciou sa poberie preriediť slovenské medvede a – len tak mimovoľne – zaberie aj slovenskú časť Vysokých Tatier. A potom sa zamyslí a všimne si, že aj v Nízkych Tatrách je akosi priveľa medveďov… A situácia na juhu? Priveľa diviakov? Hups, a už tu máme ďalšiu možnú špeciálnu operáciu… No nemôžem opomenúť našu bratskú západnú hranicu. Ha, čo by tam mohlo byť za dôvod na špeciálku? No jasné! Slovenskí vlci… Samozrejme, že som to prehnala. No základná otázka zostáva nezmenená: čo by si na mieste Ukrajincov robil ty?! Muchy, zjedzte si ma, alebo slovami klasika: „A ty mor ho! – detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu, a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“? Ja mám jasno. Prajem si, aby zvíťazili Ukrajinci. Prajem si, aby sa ten veľký ruský medveď konečne zobudil a zbavil tú nádhernú krajinu všetkých vlastných psychopatických vojnových štváčov. Prajem si, aby som sa znovu ocitla medzi väčšinou spravodlivo zmýšľajúcich Slovákov. Prajem si… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…