Naliala si centimeter fernetu a pohodlne sa uvelebila v kresle. Symbolicky zdvihla hrubý pohár a v jemnom náznaku prípitku na zdarne vykonanú akciu si vzdušne ťukla s Beštiou. Na okamih sa jej zazdalo zamihotanie sa steny, ale veľmi dobre vedela, že sa to s jej fantáziou iba pohrávajú doposiaľ rozkolísané vidiny. Mysľou sa vrátila k obsahu krabičky…
Šesť kusov náramkových hodín nezodpovedalo počtu obetí, ktoré za uplynulé roky rôzne steny sveta kedy požrali. Keby naozaj chcela, dokázala by si vybaviť jednu po druhej, ale bola príliš otupená na to, aby sa im dáko venovala. Nemala k nim žiadny špeciálny vzťah – vari len k tým prvým, najstarším a najobúchanejším. Patrili totiž jej ockovi a matka jej ich posunula už hodne, hodne dávno. Rok či dva predtým, ako zmizla aj ona sama. Pri incidente s ockom nešlo o zámer, ale o nešťastnú náhodu, pri ktorej sa dozvedela o rodinnom tajomstve. Hneď zo školy nadšene bežala domov, aby sa zbavila ťažkého batoha a spolu s ockom vyrazili do objavovania sveta. Nestávalo sa to tak často, akoby si priala, preto jej jeho prísľub, že sa môže spoľahnúť na to, že ju počká, napĺňal radostným očakávaním. Milovala prekvapenia, no to, s akým sa stretla práve v ten deň, ju skutočne ohúril. Oco sa sústredene skláňal nad nejakým svojím najnovším vynálezom, keď sa mu vrhla okolo krku, aby ho vystískala. Ešte naostatok zaregistrovala jeho fúzatý úsmev, keď sa mu hlava zvrátila dozadu k stene a – už ho nebolo. Na sekundu bol tu a zrazu zmizol. Matka opierajúca sa o dvere ju bleskurýchlo potiahla k sebe za ruku. Až vtedy si malé dievčatko uvedomilo hustý dym, ktorý ich obklopoval a ktorý spočiatku považovalo za clonu z fajky, čo si občas po dobrom obede rád zapálil. Veľké tmavé oči sa neveriaco stočili k matke, no ona si iba priložila prst k nemým perám…
Dievčatko bolo vždy poslušným dieťaťom. Matkin nevyslovený príkaz si naveky odnieslo do života a nikdy, vôbec nikdy ho neporušilo. Všetko považovalo za dané a nemenné. Ocko tu proste kedysi dávno bol, a odrazu bol preč. Rovnako, ako mnohí iní. Ak sa po ňom ktosi aj zháňal, vybavila to matka. Ju nikto neobťažoval. Podobne ako pri desiatkach nasledujúcich zmiznutiach. Obete prišli a odišli – to bolo všetko. Nenašla sa po nich ani stopa. Stačilo, ak bola ticho. Hodinky? Zabudnuté majiteľmi. Veď komu aj by sa zdôverila s toľkou prečudesnou situáciou? Ale slečna, tak vám miznú ľudia v stenách? A takto na karbid vám nekvapká? A čo inak? Cítite sa dobre? Nepotrebujete odbornú pomoc? Alebo vám máme rovno privolať vymetača diabla? Nie, nemohla sa s nikým na celom svete podeliť o to hrôzostrašné tajomstvo. Iba ak naučiť sa s ním žiť. Čím bola staršia, občas sa pristihla pri drobnom experimentovaní. Beštia potrebovala nakŕmiť raz za dva-tri roky, aby sa stala nevypočitateľnou alebo nestabilnou a to sa dalo zniesť. Ľudí bolo na svete dosť, tak prečo nie? A ešte k tomu keď sa jej steny odplácali dokonalým zdravím a hladučkou pokožkou. Hoci mala už viac než štyridsať rokov, nevyzerala ani na dvadsať. Kdesi v úzadí mysle tušila, že to nepotrvá večne, ale otázky podobného typu si radšej nepripúšťala k telu. Ani to, čo sa stane potom. Zatiaľ spolu koexistovali. Nezáležalo na tom, kam či do akých priestorov sa žena nasťahovala. Stena šla s ňou. Či už drevená, betónová alebo tehlová či tvárnicová. Skôr či neskôr dala Beštia najavo svoju hladnú prítomnosť a požadovala kŕmenie. Odmietala zvieratá a prednosť mali aj muži pred ženami. A znovu – jej hostiteľka sa nedozvedela, prečo je tomu tak. Iba všade, kam sa presťahovala, jej posteľ sa ocitala uprostred spální, alebo aspoň meter od steny.
Koniec sa dostavil rýchlo a nečakane. Možno keby sa o trochu viac sústredila alebo keby nepoľavila v ostražitosti, mohlo to dopadnúť celkom inak. Vari by získala tú polsekundu na záchranný únik alebo by postrehla hustnúci dym, čo sa v chuchvalcoch prevaľoval po izbe. Takto podľahla prvému útoku. Beštia ju schmatla obomi obrovskými neforemnými labami a vtiahla ju do steny. Mimovoľne zaregistrovala tlmený chrapľavý šepot. Znelo to nejako ako „Vý – me – na, vý -me- na, vý – me – na…“ Netrvalo to však dlho. Obklopila ju tma, pokoj a tíš. Bolo tam teplučko a pohodlne. Sekundu či dve si ten pocit vychutnávala. No aj ten chytro pominul. Odrazu jej skrútilo črevá a primárnu nirvánu nahradila ukrutánska bolesť. Jej posledná ľudská myšlienka začínala: „Mala som tú beštiu častejšie kŕmiť. Veď tá hrôza sa ani nedá vydržať. Kto mi dá jesť, keď som tu celkom sama? Prosím, prosím, som hladná, hladná, som hl…“
Celá debata | RSS tejto debaty