olitat

Náhoda je pekná sviňa. Polovica filozofov dokonca tvrdí, že nijaké náhody ani nejestvujú, iba súhrn vopred daných okolností. A tá druhá polovica zas, že to je presne naopak – že všetko okolo nás je výsledkom spojených nádob, bravúrne pospájaných do logického celku. Nuž, a to si potom mám vybrať… Ale tak či onak, dákym zvláštnym riadením vesmírnej konštelácie hviezd sa stalo, že keď som pred niekoľkými dňami zapla televízor, práve dávali reprízu relácie Na hrane. A hneď nato na ďalšom kanáli inú debatu, s inou moderátorkou, len s tými istými dišputérmi: dvojkou Šimečka kontra Danko. Ako cez kopirák…

Rozbeh mali pomalý, oťukávací a korektný. Už-už som si myslela, že pán Danko sa z noci na ráno prebudil a odrazu je z neho úsmevný, príjemný chlap, ale nemohla som sa viac mýliť! Nie, nepreinačil sa, ani nezmenil svoj postoj či divokú letoru! Po desiatich minútach rozsevu milých, príjemných úsmevov na všetky svetové strany to odpálil. Arogantná gestikulácia, podstatne zvýšený hlas, osočovanie redaktorky aj spolubesedníka z urážok, posmechu a evidentne znevažujúceho správania sa voči jeho osobe, politiky jeho strany a okolitého vesmíru vôbec, menovité osočovanie celej rodiny Šimečkovcov až do desiateho kolena, spochybňovanie pôvodu ich majetku. Napokon už kričali všetci traja… V druhej relácii sa scenár prakticky navlas zopakoval. Iba pani moderátorka mala viac duchaprítomnosti a po niekoľkých minútach kriku a znevažovania dala pokyn zvukárom, aby jej hosťom jednoducho vypli mikrofóny a dala ich zapnúť až potom, čo sa mierne upokojili a ona mohla súvislo položiť ďalšiu relevantnú otázku. Vcelku. Bez prerušovania. Kultivovane. Proste – ako medzi slušnými ľuďmi. Pán Danko vyzeral byť celkom spokojný. Pán Šimečka ani veľmi nie. Ba dokonca sa mi zazdalo, že niekoľkokrát poposadol, akoby hútal, že sa jednoducho zdvihne a odíde, ale napokon to ustál. Či vlastne – odsedel. Nie veru, ja by som sa zdvihla a odišla. Keď to nejde, tak to nejde. A s pánom Dankom to nepôjde nikdy!

Ďalším protagonistom jednej z udalostí, ktoré sa v ostatnom čase valia ponad naše hlavy, sa stal pekný chlapec – pán Pellegrini svojím rozhodnutím o vykázaní našej tlače spred hlavnej rokovacej sály do stiesnených knižničných priestorov, aby sa nerušene mohli venovať svojej práci ako poslanci, tak aj zástupcovia médií. A dôvod? Vraj aby plynulosť prevádzky nezdržiavali provokatéri typu á la Matovič! Pretože deň predtým vliezol pred kamery a bol vulgárny voči inému svojmu kolegovi! Videla som ten záber. Náš celým národom milovaný ctihodný hetero pán z Trnavy sa v ňom mihol iba na niekoľko sekúnd a nebolo ho vôbec počuť. Verbálne napadnutý poslanec tam stál ako taký drúk a vôbec sa nebránil. Tak načo také tvrdé opatrenie? Šlo iba o preventívne zamedzenie voči Matovičovi? Vysvetlenie nedalo na seba dlho čakať. Odvetou bola jeho krátka tlačovka, v ktorej nám objasnil, o čo šlo. Vraj ho dotyčný pán naštval poznámkou, aby vrátil „ten milión, čo mu je dlžný“. A Matelko si to s ním prišiel vybaviť z očí do očí. Vraj aby mu ten „sedlák“ dal pokoj a nerozširoval o ňom podobné bludy. Nato vytiahol ďalšiu svoju komiksovú ceduľku s opätovným ultimátom typu „idzem-nejdzem“. Ak Pellegrini dodrží iba dva z predvolebných sľubov, ktoré strana HLAS dala všetkým úbohým, biednym a prakticky na smrť od hladu odkázaným občanom, ON sám, NAJVäČŠÍ z NAJDôLEŽITEJŠÍCH sa okamžite vzdá svojho mandátu a pôjde do… A vy by ste mu ešte verili? Alebo by ste pripustili možnosť, že mu jednoducho chýbajú svetlá rámp?