olitat

Ako slušne vychovaná pozorovateľka som sa po voľbách rozhodla pokorne vyčkať 100 dní, než sa zblízka pozriem na konanie najnovších predstaviteľov menovanej vlády. Nie všetci však majú rovnako tradične poňaté myslenie a rúbali do nich sotva zopár hodín po ich uvedeniach do funkcií. Aj mňa občas zasvrbeli prsty, no statočne som vytrvala a pokušeniu som nepodľahla. Až kým som si neuvedomila, že ten trojmesačný dištanc sa predsa nevzťahuje na súčasnú opozíciu! Hneď som pookriala…

Nie je to tak dávno, čo sme intenzívne rozoberali úlohu a dôležitosť či nedôležitosť jestvovania Úradu špeciálnej prokuratúry v našich podmienkach. Mne ako totálnemu laikovi pripadala jeho rola prinajmenšom mierne pomýlená, dokonca som sa pýtala, či to naše nešťastné žalobníčtenie nie je trochu „preprokurátorované“ s jasnou podčiarovou myšlienočkou „výrazne znepriehľadnené“, aby sa v ňom bežný občan načisto stratil. A ajhľa, prípadné zjednodušenie je opäť na stole. Dať mu šancu či nie? Ja som síce za, ale evidentne môj príklad nezdieľajú všetci. No zatiaľ čo ja takmer mlčky trpezlivo vyčkávam na dáku rozumnú polemiku odborníkov, vedúci predstavitelia našich opozičných strán sa do toho pustili hlava-nehlava. Ako? Tým najhorším spôsobom, aký poznám. Zbalili kufre a sú pripravení ísť sa požalovať priamo do Bruselu! Milé moje zlatíčka, a to sa robí? Ste ťuknutí odmalička, alebo iba detinsky nevyvážení? To sa odteraz kvôli výsostne vnútorným problémom našej krajiny budeme chodiť škriepiť do Bruselu? S hocijakou taľafatkou sa poletíme sťažovať až na medzinárodné fórum? Nebolo tej hanby už vari dosť? Remiške sa nečudujem, pretože o jej mentálnych neschopnostiach sa popísali už celé haldy virtuálneho papiera a predsa sa jej dákym chytrým fígľom podarilo nájsť škáročku a opätovne vkĺznuť medzi dobre platenú politickú špičku. Hegerovi sa nevydarilo dokonca ani to. A pán Šimečka? Tomuto svojmu konaniu vraví lepšia budúcnosť? Pri prvej príležitosti utekať do Bruselu a mávať do sveta svojou neschopnosťou riešiť problém na domácom území, ale rovno nás predhodiť cudziemu posmechu? Nevdojak mi to pripomína konanie malinkého sopľoša, ktorý máva udretým prštekom a vykrikuje: „Mami, oco, ja mám bebíčko!“ Takto si predstavujete riešenie našich interných nesúladov? Takto? No, krucišpagát, to som sa od vás veru dočkala! Nie, ešte ani zďaleka ste nedokvasili do dospelosti…

SASka má čo robiť sama so sebou. A pánovi Majerskému, zakaždým, keď sa zjaví na obrazovke, mám sto chutí povedať: „Jaj, no veď si už konečne sadnite!“, keď si po troch desatinách sekundy konečne uvedomím, že veď on už sedí! To len tá jeho dvojmetrová výška ma zakaždým privedie do rozpakov. Impozantne o hlavu vyčnievať nad väčšinou? Bodaj by mu aj to jeho mentálne nastavenie vydržalo čo najdlhšie a nedal sa nalákať na scestné chodníčky jeho spoluhráčov!