olitat

Každá dobrá detektívka sa začína nájdením obete – v tých brutálnych celej hromady obetí – a končí vypátraním páchateľa či páchateľov ohavného trestného činu a ich potrestaním. Tak mi to aj vyhovuje, lebo ja osobne nemám rada neuzavreté tajomné záhady, po ktorých vám v hlave zostanú iba samé otázniky bez konkrétnych odpovedí. Možno aj preto, že s jedným takým nevyriešeným kriminálnym činom som sa v živote okrajovo stretla…

Na jednej z mojich početných študentských brigád som zaparkovala vo výrobnom závode, kde finálnym výrobkom boli veľkorozmerné ploché pláty, najviac pripomínajúce hrubý filc určený do matracov alebo sedačiek. Bola som zaradená do prípravne materiálu. Dve šľachovité, húževnaté päťdesiatničky ma privítali ako dávno stratenú dcéru, pretože už dlhší čas museli podávať výkony za tri pracovníčky. Zaučili ma rýchlo. V obrovskej hale stála zo päť metrov dlhá mašina, do ktorej sme po celú smenu ládovali materiál prírodného i syntetického pôvodu – v presných pomeroch zloženia zmesi. V približne metrovej hĺbke nakladacej vane sa nachádzala vysokoobrátková, nesmierne výkonná oceľová sekacia vrtuľa v horizontálnej polohe. Pripomínala mi ventilátor, no jej účinok bol omračujúci. S ohlušujúcim rachotom si raz-dva poradila s čímkoľvek. Všetko, čo sa dotklo jej prudko rotujúcich listov, skončilo pokrájané na márne kúsky. Kúsky vlákien sa zbierali do mobilného kontajnera v zadnej časti stroja, odkiaľ putovali do ostatných hál na ďalšie spracovanie… Bola to pekelná zaberačka. Už po týždni som sa prestala čudovať veľkosti obedov všetkých zamestnancov. Úplne bežne do seba vpratávali tri rezne veľkosti lopaty alebo praženicu zo šiestich až ôsmich vajec, zajedenú najmenej piatimi rožkami. Chtiac-nechtiac som musela aj ja nabehnúť na podobný stravovací režim, ak som nechcela vyzerať ako dáky kostlivec. Všetky svaly mi postupne tvrdli na kameň a hoci som sa dorážala aj polkilovými dávkami prerastenej slaniny s cibuľou, ustavične som chudla… V jedno odpoludnie som v šatni osamela s pani Betkou. Naklonila sa ku mne a stíšeným hlasom ma varovala: „Na tie dve si daj pozor! Sú nebezpečné.“ Veľmi ma prekvapila. „Ale prečo? Veď ku mne sa správajú milo.“ Jej odpoveď ma ešte viac zarazila. „A povedali ti, prečo boli tak dlho iba dve?“ „Vraj ich tretia kamarátka odišla do dôchodku.“ „Pche, že vraj do dôchodku! Moja milá, Ilonka už veru sladko odpočíva, ale nie na dôchodku, no v hrobe!“ Od úžasu som onemela. „Stalo sa to tu takmer presne pred rokom. Hovorím ti to iba preto, aby si ich mala stále na očiach. Podrobnosti ti poviem nabudúce – teraz už ponáhľam, muž ma čaká vonku!“ A bola fuč. Priznám sa, že som v noci toho veľa nenaspala… Celý krvavý príbeh som sa dozvedala postupne, od rôznych pamätníkov tej hororovej drámy. V prípravni pôvodne naozaj stabilne roky pracovali tri ženy. Kata, Marča a Ilona – dve Slovenky a Maďarka. Sprvu si celkom rozumeli, no ako si časom odhaľovali detaily ich súkromného života, začalo medzi nimi vznikať veľké napätie. Nikto zo svedkov tej tragickej udalosti si nemyslel, že by išlo o národnostnú neznášanlivosť – tá by sa prejavila už dávno predtým. Ale: Ilonka bola o dvadsať rokov mladšia, bola veľmi príťažlivá, s usporiadaným rodinným zázemím, mala manžela, ktorý by ju aj na rukách nosil a ktorý nadpriemerne zarábal. Zato Kata mala doma ožrana a Marča zas bola dlhoročná vdova s tromi neveľmi vydarenými potomkami. V tých dvoch prepukla závisť a zloba. Začali malicherné spory, hádky, až drobné fyzické strkanice. Dve proti jednej. To nemohlo dopadnúť dobre… V jedno štvrtkové predpoludnie na pravidelnej obchôdzke majster objavil hrôzostrašný nález. V celej hale sa nachádzalo len bezduché Ilonkino telo, hornou časťou do pása preklopenou do nakladacej vane. A smrtiaca mašina len sekala a sekala… Privolaní experti zrekonštruovali smutnú udalosť. Porciovacia vrtuľa sa občas zasekla kvôli upchatiu rotora jemnými vláknami. Pokyny hovorili, že v takom prípade sa mal stroj nielen vypnúť ovládacím tlačidlom, ale aj z elektrickej siete, až potom ho vyčistiť primeranými pracovnými nástrojmi. Oveľa rýchlejšie a menej náročné však bolo vybaviť to rukou. Hoci Ilonka použila červený gombík, na sieť a pomôcky sa vykašľala. Po dostatočnom uvoľnení vrtule sa stroj rozbehol. Ruku vtiahol dnu a drvil ju na kašu. A po strate vedomia si zgustol aj na jej skalpe… Dodnes zostalo záhadou, kto v kritickom momente znovu zapol tú sekačku. Na ovládacom paneli sa nenašli nijaké odtlačky prstov, iba nezreteľné šmuhy, lebo všetci sme povinne používali pracovné rukavice. Kata a Marča sa dušovali, že počas príšerného incidentu boli práve vo fajčiarni o päťdesiat metrov ďalej, na čo mali aj svedkov. Lenže presný čas smrteľného úrazu sa nedal určiť na minúty. A ten prekliaty spúšťací gombík niekto stlačiť jednoducho musel! Technickú chybu vyšetrovacia komisia vylúčila. Všetci vedeli, kto mal nenávistný motív odstrániť Ilonku. No bez priamych dôkazov nebolo možné tie dve bosorky usvedčiť. Jasná vražda zostala nepotrestaná. Hneď na ďalší deň som zašla za majstrom a požiadala som ho o preradenie na inú pozíciu. Bez slova mi vyhovel…

Od tej záhadou opradenej brigády sa statočne vyhýbam akémukoľvek sporu so vznetlivými staršími dámami. Ak už išlo do tuhého, najprv som sa vždy uistila o tom, že nie sú v blízkosti kuchynských príborov alebo iných smrtiacich predmetov. Rovnako si dávam pozor aj na ich kabelky. Ktovie, čo všetko sa v nich môže ukrývať… Donedávna som bola presvedčená o tom, že ma už hocičo nemôže prekvapiť. Môže! Hm, hm…