olitat

Vo svojom živote som mala zopár partnerských vzťahov. Okrem jedného mali všetky bez výnimky obdobne rovnaký priebeh. Začínali bezhlavou zamilovanosťou, ktorú skoro vystriedal zvyk, nuda, až sa zrútili do priepasti minulosti. S každým som sa rozišla v dobrom. Vystrelila zátka perlivého, občas nasledoval aj posledný sex. So všetkými sme dodnes skvelými priateľmi. So všetkými, okrem toho jedného…

Začiatok s ním bol štandardný. Iba to obdobie búrlivej ľúbosti sa akosi skrátilo na minimum. Príliš skoro som si na ňom všimla isté zvláštnosti. Neposedel, nepostál. Ustavične musel vykonávať dáku činnosť. Ak už nič iné, tak mi aspoň prerovnával veci a vecičky na stolíku. To ešte veľa nesignalizovalo, horšie to však vyzeralo mimo bytu. Hneď pri jeho prvej návšteve som ho informovala o práve dokončenej komplexnej rekonštrukcii všetkých rozvodov celého domu. Vrátane výmeny oboch výťahov. Tie nové boli nielen pekné na pohľad, ale aj mimoriadne funkčné. Stačilo stlačiť iba jeden ovládací gombíček a prišiel ten, ktorý sa práve nachádzal bližšie k môjmu poschodiu. Pri tých štrnástich to bolo nielen energeticky úsporné, ale aj šetriace čas. Dokonca oba mali aj samozber osôb. Hneď v prvý večer som svojho nového priateľa detailne inštruovala o výťahových špecialitkách, aby som ho oboznámila o technických novinkách nášho domu. Ako správna hostiteľka som ho pri odchode odprevadila až k šachtám. A vtedy to začalo. Ten nervák najprv stlačil jedno tlačidlo, vzápätí vyštartoval k susednému a postup zopakoval. Po niekoľkých striedavých stisnutiach som mu trpezlivo zopakovala princíp hry. Súhlasne pokyvkal hlavou a bezstarostne pokračoval v pingpongovom maratóne. Doľava, doprava a späť. Po niekoľkých sekundách som svoje úsilie vzdala. Postavila som sa k strednému panelu a bez slova som ho sledovala. Obávam sa, že už v tých okamihoch sa moja zamilovanosť začala lámať. Viac než ako muž mi pripadal ako gašparko na vodiacich lankách.

O nič lepšie nepochodilo ani jeho dobývanie sa do môjho bytu. Slušný človek pri ohlásenej návšteve dá hostiteľovi na vedomie svoju prítomnosť za dverami prostým stlačením zvončeka, prípadne decentným zaklopaním a trpezlivo vyčká tých niekoľko sekúnd, kým nebude vrelo privítaný. No to by to nebol ten môj nervák, aby neporušil aj tento zaužívaný protokol. Najprv dlho zazvonil. Takmer vzápätí zabúchal. A zas a znovu. Než som sa dohrabala ku kľučke, stačil mi ešte aktivovať aj mobil. Občas som nevedela, kam skôr skočiť. K mobilu či k dverám? Neraz som sa potkla aj o vlastné nohy, čo som sa toľko ponáhľala ukončiť to nervy drásajúce búchaco-zvoniace plytvanie. Priateľ nerešpektoval nijaké pravidlá. Či by som bola v kúpeľni alebo na balkóne – všetko jedno. Prišiel pán sveta a tomu bolo treba vyhovieť hneď a zaraz! A po jeho vpustení do bytu nasledovala vždy rovnaká otázka: „No kde si?“ Nezáležalo na tom, či moja snaha trvala desať alebo tridsať sekúnd. Po čase som si zvykla už mierne ironizovať a moja štandardná odpoveď znela: „No kde asi? Práve som si hodila jedno rýchločíselko tuto so susedom!“ Nezabralo. Nabudúce sa všetko opakovalo nanovo.

Poslednou kvapkou vedúcou k totálnemu fiasku nášho vzťahu sa stal incident s vodičom autoškoly. V ten deň sa nám s kamarátom výnimočne podarilo skĺbiť si pracovný čas tak, že ma mohol prísť autom vyzdvihnúť do roboty a zaviezť nás ku mne domov. Asi tri minúty od nás to strihol skratkou pomedzi záhrady. Bola to uzučká dvojpruhová cesta bez možnosti predbiehania. Ja som si sprvu nič zvláštne nevšimla, až keď môj sprievod nezačal trúbiť ako besný. Pred nami sa pomaličky motkala dáka škodovka a ten môj nervák celkom stratil sebaovládanie. Stihol to tak päť-šesťkrát, než auto pred nami nezastalo a – z neho zo sedadla spolujazdca nevystúpil svalovec. Fakt pekne vyrástol. Najmenej dvojmetrový obor mal aspoň 130 kíl a pokojnou chôdzou sa dokolísal až k nám. I prehovoril: „Dobrý deň. Hej, kamoš, máš nejaký problém?“ Kamarát bez slova zízal na volant. „Vieš čítať?“ pokračoval gigant. „Isteže vieš, inak by si nemal vodičák, však? Ale ak dobre nevidíš tamtú ceduľu na aute, tak ti vyhláskujem, čo sa na nej píše. To auto pred tebou je autoškola, chápeš? AUTOŠKOLA, kamoš. Tak prestaň trúbiť a začni sa správať ako dospelák, nie usoplené decko. Hraj podľa pravidiel. Kapišto?“ Priateľ len bez slova prikývol. Narazil na celkom inú ligu, než na akú bol zvyknutý…

Domov sme prišli celkom mlčky. No po niekoľkých minútach z neho šok z nečakaného stretu opadol a začali tirády. „No, veď ja si na toho frajera ešte posvietim! Toto ja len tak nenechám! Mám dosť známostí v najvyšších kruhoch! Tí s ním riadne zatočia!“ Zo dva razy som sa pokúsila preťať tie jeho jedovaté sliny námietkami, či predsa len nemal ten autoškolák pravdu, ale bolo to celkom márne. Toxický prúd sa z neho valil ešte najmenej hodinu. Večer bol úplne pokazený… Dva dni nato som sa definitívne rozhodla. Rozišla som sa s ním, vybočiac z bežných stôp rozlúčkového bontónu. Esemeskou. Jednostranne. Prerušila som s ním všetky kontakty. Nezdvíhala som mu telefón, nereagovala na vyzváňanie pri dverách. S takým človekom som veru nemienila spojiť svoj osud. Ani náhodou!

Ak ste práve v partnerskom vzťahu s podobným nervákom či nerváčkou, berte včas nohy na plecia a utekajte od neho kadeľahšie. Príznaky jeho miernej vyšinutosti sa zakrátko prejavia a vy si ich uvedomíte, len čo vám z očí spadnú ružové okuliare prvotnej zamilovanosti. Ba možno aj skôr. Nepodceňujte ich. Inak vám môže v lepšom prípade hroziť mykanie viečkom, v tom horšom až zvieracia kazajka. Verte mi a dajte si poradiť. A ja naozaj viem, o čom hovorím!