olitat

Istý čas som pracovala v nemeckom Mníchove. Tých, ktorým sa v tomto momente perverzne rozžiarili očičká, musím trpko sklamať. Nie, nerobila som tam sociálnu pracovníčku, ale pôsobila som vo svojom pôvodnom odbore: ako projektantka – statička, v serióznom projektovom ústave. V tých časoch Slovensko zachvátil prudký dočasný úpadok stavbárskeho remesla a nemecké firmy naopak potrebovali lacnú pracovnú silu. A keďže statici boli vždy veľmi žiadanou komoditou, aj nemecké spoločnosti zalovili v našich vodách napriek tomu, že po znovuzjednotení východu a západu mali mať teoreticky námedznej sily dosť a dosť. No nestalo sa. Východonemecké kruhy nemali vtedy tú najlepšiu povesť ohľadne pracovnej morálky…

Keď prišla ponuka, neváhala som ani sekundu a prijala som. S dnešným rozumom a skúsenosťami by som okamžite odmietla, pretože som absolútne netušila, do čoho leziem. No bola som mladá, mierne bláznivá a v hĺbke duše rodovo zaťažená kliatbou túžby po dobrodružstve. Svet bol pre mňa gombička. Mnohí kolegovia a známi ma od tej skúsenosti odhovárali s poukazovaním na to, že vyspelý západ je ďaleko pred nami najmä vo využívaní počítačových grafických softvérov, takže tam budem celkom stratená, ale ja som sa nedala. A tak som po niekoľkých týždňoch vyrazila dobyť svet. Napočudovanie moja prieskumná výprava dopadla dobre. Moji anjeli strážni sa už veľakrát riadne zapotili, no nikdy nie tak veľmi, ako tentoraz.

Po úvodných uvítacích ceremóniách mi bol pridelený stôl s klasickou, i keď mierne rozheganou rysovacou doskou. Doma som mala kvalitnejšiu. Široko-ďaleko som nezazrela ani jeden osobný počítač. V technickom vybavení sme boli ďaleko pred nimi. V obrovskej kancelárii sedel iba jeden muž v strednom veku. Presídlenec z Rumunska, ktorý už dlhé roky s celou rodinou žil v Mníchove. Veľa toho nenahovoril. Iba raz sa odtrhol z reťaze – keď sme celkom náhodou natrafili na tému rodokmeňov. Nedal sa zastaviť. Jeho láska k rodnej zemi sršala z celého jeho drobného tela a bolo mi nad slnko jasnejšie, že na nemeckej pôde je iba z primusenia – aby svojim deťom zaistil lepšiu budúcnosť. Nemecko – rumunsko – ruštinou sme sa práve v tom jeho rodostrome prepracovali až kamsi do čias grófa Drakulu, keď vošla tretia spolusediaca, ktorá tam pracovala iba na polovičný úväzok. A ajhľa, čo sa nestalo! Akonáhle som sa priznala k Prešporáctvu, oslovila ma lámanou češtinou. Ďalšia presídlenkyňa z Moravy. V tom momente som mala vyhraté. Iba Rumunko nedokázal pochopiť, ako si my dve z rôznych krajín dokážeme bez problémov porozumieť. Občas som síce musela čosi zopakovať, respektíve zo slovenčiny prejsť na češtinu, ale klapalo nám to. Fakt sme boli skvelá partička pozberancov!

Okrem niekoľkých drobných rozdielov v našich kresličských normách a toho, že Nemci strkali roxory aj tam, kde vôbec nemuseli byť, som nemala prakticky nijaké pracovné problémy. A tak po náročnom týždni som sa rozhodla, že hneď prvá sobota je tým správnym dňom preskúmať historický Mníchov. Môj neomylný orientačný čuch a perfektná mapová vybavenosť metra ma čoskoro zaviedli na centrálne námestie. Bolo a predpokladám, že ešte stále je, jedným slovom fascinujúco nádherné. Čosi medzi bratislavským a pražským, len všetky budovy boli o čosi väčšie, vyššie i širšie. Sprvu som bola natoľko uchvátená tou pradávnou architektúrou, že som si vôbec nevšimla, že som na celom námestíčku celkom sama, bez akýchkoľvek ďalších zízajúcich turistov. Dokonca ani všadeprítomní fotiaci Japonci sa tam nevyskytovali. A až keď sa rozozvučali nádherne znejúce zvony ohlasujúce poludnie, som kútikom oka zaregistrovala dáky pohyb. Prestala som sa vrtieť a začala skenovať okolie. Po tom prvom človeku sa z každej bočnej uličky začali trúsiť ďalší návštevníci. Po jednom, dvoch i vo väčších skupinách ma začali obkolesovať. Čítala som i videla veľa hororov na to, aby som podceňovala novú situáciu. Nemala som ani strach, ani nepodľahla bezhlavej panike. No fakt mi nebolo všetko jedno, pretože v tých časoch som nebola z domova zvyknutá na podobné ksichty. Úplne všetci mali na hlavách dovysoka vyčesané pestrofarebné kohúty. Zelené, fialové, modré. Každučkú tvár zdobili náušnice a pírsingy na všemožných vyčnievajúcich častiach…

Ani oblečenie nemali ktovieako distingvované. Všetci bez rozdielu mi pripadali ako kríženci bezdomovcov s členmi motorkárskych gangov. Ani jeden či jedna nemala šatstvo vcelku. Tu diera, tam diera, visiace ostrapkané šnúročky. Iná skupina sa zas producírovala vo vypasovanej čiernej koži. Samozrejme, prudko zdobenej lesklými cvokmi a reťazami. Na nejednom krku sa vynímali rôzne druhy obojkov – od hladkých až po plné kovových ostňov. A táto pestrá zastrašujúca zmeska výkvetu ľudskej populácie ma z každej strany neúprosne obkľučovala. Potichu a nebezpečne. A v úplnom strede z nohy na nohu prešľapovala jedna mimoriadne seriózne oháknutá baba. Len mi nešlo do hlavy, ako tak rýchlo zistili, že tu bude jedna hriešna prešporáčka, ktorú je potrebné bezodkladne zlikvidovať, eliminovať z nemeckej pôdy. Najlepšie ukameňovať.

Až keď ma obkľúčili zo všetkých strán a námestie zaplnil mnohotisícový dav, som si uvedomila, že mi nejdú po krku. Dokonca som zaregistrovala veľa-veľa väčšinou ručne maľovaných transparentov. Ani jeden som však nemala natoľko na očiach, aby som dokázala prelúštiť ich význam. A vtedy sa to stalo. Jeden z najbližšie ku mne stojacich mi nečakane vrazil do dlane drevenú žŕdku. Dačo po nemecky zafrfotal a – zmizol. Možno mu bolo iba ľúto, že mám prázdne ruky. Ozaj som netušila, ako zareagovať. Keby som ju len tak hodila na zem, mohla by som vzbudiť negatívne vášne. Presila bola priveľká a ktovie, aké morálne princípy by som tým porušila. A tak som ako taký blbeček držala tyčku a keď sa pohla jej sestra na opačnom konci, pre istotu som ochotne zamávala v rovnakom rytme. Šlo nám to skvelo. Lenže po chvíli ma tá aktivitka začala nudiť. Tak som sa milimeter po milimetri začala akože nenápadne presúvať k najbližšej únikovej uličke. Rýchlejšie to aj tak nešlo, pretože tam bola hlava na hlave. Druhá polovica transparentu poslušne postupovala za mnou. Stratégia bola jasná, lenže čo so žŕdkou? Vtedy som sa naštvala. Aký požičaj, taký vráť! Schytila som najbližšie sa kymácajúcu ruku a odovzdala som posolstvo. Predstavte si, ten chmuľko mi ešte aj s úsmevom poďakoval a okamžite začal vehementne mávať s dlhým transparentom. Zjavne nemal kedy vyrobiť si vlastný. Po úspešnom odovzdaní štafetového kolíka som čo najrýchlejšie opustila zradné pole. Skôr, než ma obšťastní ďalší nadšenec…

Do domovského penzionátu som sa vrátila so zdravou kožou. Takmer okamžite som si pustila správy. Ale boli mi na prd. Vôbec som to nepochopila. V Mníchove sa práve v ten víkend konal dáky celosvetový samit mimoriadneho významu. A ja dodnes netuším, či som demonštrovala za niečo alebo som bola proti. No viete čo? Je mi to úplne fuk. Podstatné je, že ešte aj svojim vnúčatám môžem hrdo zvestovať, že som bola pri tom. Pri čom? Ktože to vie. Dôležité je, že som rebelovala. A to nielen tak hocikde, ale priamo v srdci Mníchova! Kto z vás sa takým niečím môže pochváliť?! ….. VOĽNÉ POKRAČOVANIE NABUDÚCE …..