Starého psa nové kúsky nenaučíš. Alebo: Zvyk je železná košeľa. Ešte za predinternetovských čias som sa naučila rýchlo pochytať všetky aktuálne informácie z domova i zo sveta. V televízii na Teletexte. Prelistovala som si obsah, prečítala tie, čo ma upútali a zaraz som bola o čosi múdrejšia. Dnes však už túto metódu nikomu neodporúčam. Podaktoré názvy článkov sú totiž zavádzajúce alebo doslova veľmi jednostranne orientované. Ako napríklad ten, ktorému sa chcem práve venovať. Ten, čo ma upútal v posledných dňoch, ma dokonca pobúril. Svojou hlúposťou, až tuposťou, či nezmyselnosťou. Neviem, kto menovite je zodpovedný za jeho uverejnenie a, pravdupovediac ma to ani tak veľmi neinteresuje, aby som pátrala po jeho identite. Ako znel jeho presný slovosled?
„Dôchodky znižujú rozpočet.“
No bodaj by ich aj zvyšovali! Nie, nie, ony ho fakt znižujú! Rovnako ako ho tunelujú platy pána prezidenta, premiéra, predsedu parlamentu /ak práve dákeho máme/, platy poslancov, štátnych úradníkov, všetky typy i druhy sociálnych dávok od materských príspevkov až po podpory v nezamestnanosti alebo hmotnej núdzi. Neuveriteľné, však? Že to už dávno viete? Ja tiež. A mal by to vedieť aj ten tupoň z teletextu! Každý jeden výdavok zo štátnej kasy znižuje rozpočet. Ak by to malo byť naopak, začnem seriózne uvažovať, či sa Zem točí okolo Slnka, alebo je to naopak. A čo ak už neplatí ani základná premisa ohľadne elementárnej matematiky, že dva a dva sú štyri, ktorú ešte aj dnes vtĺkame do makovičiek našich deťúreniec? Ach jaj, a už znovu sa musím vydať na strastiplnú cestu, ako to naozaj je!
Na druhej strane zas máme príjmovú časť štátneho rozpočtu. Ja sa zameriam len na jediný artikel, ktorému sa už roky zvyšujú ceny až do nebeských výšin. Cigarety. Väčšinu z vás to nezaujíma, pravoverní za ne dajú ľubovoľnú cenu, podaktorí prešli na onakvejšie druhy potešenia. Ale prečo práve ony? Lebo z morálnych dôvodov sa fajčiarska obec neopováži ani pípnuť, lebo tuší, že jej počínanie nie je veľmi kóšer a najlepšie by urobili, ak by sa toho zlozvyku nadobro vzdali. Lenže vyvstáva zásadná otázka: čím by sa potom nahradili chýbajúce príjmy v rozpočte?!
Jeden veľmi múdry muž, politológ, pán Samuel Abrahám, ma nedávno poučil o tom, že horizontálny rozkol našej spoločnosti na dve znepriatelené frakcie nie je nič nové, ale že trvá už dobrých dvesto rokov. Kde sa však berie ten vertikálny rozkol – medzigeneračný? Kto ho ustavične servíruje na tanier? Skúsme si odpovedať mojou obľúbenou vylučovacou metódou. Súčasná vládna garnitúra to pravdepodobne nebude. Predsa si rok po voľbách nebude kadiť do vlastného hniezda a je jej priam psou povinnosťou svoje záväzky dodržať. Nemôže hazardovať s natoľko silnou voličskou základňou, ako nepochybne je tá dôchodcovská! SaSka? Tá sa podľa svojho zvyku len tíško plazí po kanáloch a pomaly už ani odtiaľ nevystrkuje rožky. Pán Majerský z KDH taktiež nedáva o sebe veľmi vedieť. Ostatné skupinky a podskupinky sa našťastie rovnako rozplývajú v dave. Takže kto nám ešte zostáva?
Mne to vychádza tak, že proti dôchodkom, vrátane tým trinástym, sa na našej politickej scéne najviac búri Šimečkova omladina. Akoby celkom zabudla na to, že aj ona má rodičov a prarodičov. Akoby ani nevedeli, že to boli práve oni, kto ich roky živil a všestranne finančne podporoval, ba že ich mnohých podporujú ešte aj dnes. Tu priamo podstrčenou stovkou či dvoma, alebo nepriamo pomocou s výchovou detí a drobnými podarúnkami. Podľa toho, kto si to ako môže dovoliť. Nech sa tá naša mládež iba na chvíľočku zamyslí nad tým, kam pôjde ten trinásty dôchodok našich penzistov! Čímsi sa zalátajú najvypuklejšie diery rodinného rozpočtu, no väčšia časť sa minie na ich najmilších. Vari si tie drobné radosti po štyridsiatich, päťdesiatich rokoch tvrdo odmakanej driny ozaj nezaslúžia?! Nech sa hanbí každý, kto im ich vyčíta alebo dokonca závidí!
Veľmi dávno, keď som asi desťročná stála v rade v obchode, sa jeden starší pán dal počuť, že všetkých penzistov by mali postrieľať. Nerozumela som tomu ani vtedy, ani dnes. Možno ho k tomu drastickému vyhláseniu viedli zdravotné alebo finančné dôvody. Netuším. No zdá sa mi, že predsa len bolo trošku prehnané. To si už ozaj mladá a skúsenejšia generácia nemajú čo povedať? Že divokosť mladých a múdrosť starejších sa nedokážu zblížiť v nijakom priesečníku? Že už tá roztržka medzi nimi je fakt taká nezvratná? Nejako mi to nejde do hlavy, pretože vo väčšine kultúr si mládež ctí svojich predkov. Čím sa tá dedičná línia práve u nás natoľko narušila? Alebo si aj na túto otázku budeme musieť počkať na odpoveď ďalších dvesto rokov? Možno potom uvidíme, či ide len o politickú mocenskú hru. Alebo už neuvidíme nič?
... evidentne v krajine, kde platí, že chorý... ...
Ideálne s recenziou vo vedeckom časopise. Už... ...
Ak nemám čo povedať alebo tomu nerozumiem,... ...
:-) ...
Pani Remišová nebola môj ani ako žena a ani... ...
Celá debata | RSS tejto debaty