olitat

Jednou zo športových disciplín je beh. Krátky šprint na 100 metrov, mierne komický prekážkový, aj viackilometrový maratón. Každý z nich je určený dvomi hraničnými medzami s názvami „ŠTART“ a „CIEĽ“. Začiatok a koniec. Pre mňa sú práve tým príťažlivé. Neťahajú sa donekonečna. Majú svoje rozuzlenie, ktorého sa skôr či neskôr dočkáme. Žiaľ, nie vždy. A mnohokrát to závisí práve od početnej žurnalistickej obce. V ostatnom čase v ich práci zaznamenávam istú hromadnú povrchnosť. Stádovitosť. Veľa správ akoby písalo jedno pero. Zľava, sprava, poobracané, povykrúcané, no stále to je o tom istom. Nijaká individuálna myšlienka. Zakaždým, keď sa vynorí nová informácia, všetci sa na ňu vrhnú – en bloc, hlava pri hlave, plece pri pleci. Komentáre vydržia tak deň-dva a ide sa ďalej. Bez pokračovania či ukončenia. Hubára znovu napadol medveď? I začne sa špekulovať. Strieľať alebo plašiť? A čo takto čerpanie eurofondov? Zmeny sadzieb DPH? Návrh konsolidačných opatrení? Ktorého ministra zas odvolávať? Nevyčerpateľná zmeska tém…

Nie všetky kauzy sú ľahko riešiteľné, to chápem. Ale pri tých, kde by to išlo, mi výrazne chýbajú bodky a výkričníky, občas by som sa uspokojila aj s bodkočiarkami. V rozprávkach sa tomu vraví: A žili šťastne až do smrti. Alebo v bežnom živote: vykopeš jamu, zasadíš strom a máš fajront. Finito. No v tom politickom sa čohosi takého prostého nedočkáš. Iba ak sa niektorej informácie zodpovedne nezhostia profesionálni investigatívci, ktorým v žilách ešte prúdi divoká krv. Lenže koľkože ich na Slovensku máme? Obávam sa, že veľmi málo. Podľa mňa sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Takých, ktorí sú schopní a ochotní venovať sa s prestávkami mnohým témam naraz. Akokoľvek sa budem hanbiť, musím sa priznať, že hoci si ľahko vybavím ich tváre, mená mi unikajú. Napriek tomu ich prosím, či by sa nemohli vrátiť k najžeravejším otázkam alebo oživiť zopár odpovedí a venovať im trochu pozornosti. Možno by stačili niekoľkominútové príspevky, k podaktorým aj polhodinové interview. A okrem mnohých iných si dovolím uviesť zopár takých, čo by zaujímali mňa.

• Kde je momentálne najslávnejší slovenský atentátnik Cintula? Vo väzbe alebo v uzavretej psychiatrickej klinike?
• Je už ukončené vyšetrovanie prečudesnej streľby „z okna do okna“, pri ktorej zomrela domáca pani?
• Ako vyzerajú lokálne epidémie žltačky a tuberkulózy na východe Slovenska? Sú pod kontrolou?
• Dnes, na prahu zimy, sú imigračné nelegálne ležoviská celkom zlikvidované alebo iba rozprášené po celej republike?
• Ako sa vyvíja situácia na najznámejšom sídlisku Luník IX.? A vyriešili sa spory medzi osadami Richnava – Kluknava? Alebo sa bude opakovať situácia spred roka, keď tam deti budú mrznúť a hladovať bez prístupu k pitnej vode? Sú zlikvidované smetiská, na ktorých sa hrajú v ohrození množstvom nákaz?
• Bol už niekto súdený a odsúdený za zanedbanie starostlivosti ohľadne odloženého bábätka, ktoré vďaka ignorancii poverených zomrelo v Hniezde záchrany?
• Ako dopadla akcia ministerstva školstva s rozdávaním laptopov zadarmo odkázaným školákom?
• A kde sú aktuálne Matovičove fiatky?

Tých tém by bolo ešte oveľa viac. Ale spomenula som si aj na prípad, keď na okamžitom riešení vôbec netrvám. Áno, predstavte si, že taký existuje! Milujem totiž prírodopisné a dokumentárne filmy. A medzi ne patrí aj lov na amerického Bigfoota. Ide o nekonečný seriál o partičkách zanietených postarších pánov s bielymi fúziskami a bradami v zálesáckych odevoch, prudko ozbrojených do nepohody, pripravených na stret s obávaným chlpatým lesným monštrom. Zakaždým ma nesmierne pobavia ich napínavé dobrodružstvá. A naplno si užívam s nimi ich pravidelne sa opakujúce pátranie i oduševnelé šepoty i výkriky. „Chlapi, počuli ste? Tam vpredu. Práve sa tadiaľ predieralo čosi obrovské. Stačil by jeden skok a mal by som ho! Takmer som sa ho dotkol. Ten je ale rýchly! No, nevadí, nabudúce ho istotne konečne dolapíme. Dám na to krk! Ruku na to!“ A nasleduje slávnostné hromadné potľapkávanie po pleci či chrbte, povinné potúženie sa dákou tou frndžalicou a šťastný návrat domov. Niekedy im závidím. Majú svoj sen. Víziu, ktorej veria. Štart i cieľ. Aj keď je ešte v nedohľadne. No o týždeň či dva sa im ju isto-iste podarí uskutočniť. A Bigfoot bude konečne ich!!!