olitat

V živote som si zarábala všelijako. Svoj prvý päťdesiathaliernik som za odvedenú prácu dostala, keď som ešte nemala ani jedenásť rokov. Odvtedy som vystriedala mnoho profesií. Od zopár hodinových až po dlhodobé brigády či trvalé pomery. V každom ma to bavilo a najmä som nazbierala kopu skúseností. V tomto predjarnom období sa pravidelne vo všetkých médiách ozývajú výzvy ženám, aby sa aktívnejšie zapájali do verejného života. To nič. Zvykla som si ich s prehľadom ignorovať. Oslavy MDŽ ako prifrčali, tak zas o niekoľko dní odfrčia a znovu budeme mať rok pokoj. Mesiac knihy je môjmu srdcu oveľa bližší. Zapojiť sa do politiky? Vďaka, ale to je vari jediná oblasť, ktorej sa milerada vyhnem. Iné je idealisticky fantazírovať o tom, ako jedinec dokáže zmeniť kolobeh dejín, iné zas dianie pozorovať zboku. Ja som stvorená pre tú druhú cestu. No poznám jedného frajera, ktorý si zvolil ovládnuť azda celý svet.

Pred niekoľkými dňami súčasný americký pán prezident Donald Trump vystúpil s prejavom k obom komorám kongresu. Zachytila som ho skôr náhodou ako vedomým vyhľadávaním, ale keď už bol na príjme, s otvorenými ústami som si vypočula každé jedno slovo, ktoré zo seba vyplodil. Ešteže nelietajú muchy, inak by som nedopadla dobre. A musela som uznať, že počas tej hodiny a štyridsiatich minút, čo príhovor trval, som nevychádzala z úžasu. Toľko arogancie, drzosti, chválenkárstva, hrozieb, sľubotechny a ešte neviem čoho všetkého dokopy som naozaj nikdy nepočula. Podľa svojho zvyku Trump začal bombasticky. Po poďakovaní za účasť sa do toho pustil. Na plný plyn. „Amerika je späť!“ Netušila som, že sa celý kontinent vybral na dovolenku… Ale – nech sa páči. V krajine neobmedzených možností je čokoľvek splniteľné. No mne iba obrovská túžba nedať si ujsť ani slabiku z jeho komického čísla zabránila v tom, aby som sa nerozlehlila na celé kolo a nesmiala sa v kuse až do smrti. Čo slovo – to perla. Pretože: „USA sú najväčšie, najúžasnejšie, najbáječnejšie, najviac hrdé a splnenie amerického sna je nezastaviteľné…! Vo všetkých amerických štátoch zavedieme ako úradný jazyk len angličtinu. Aj na Marse budeme prví!“ No nechcem sa opakovať. Každý si tie bláboly môže kedykoľvek prečítať alebo znovu si pustiť naživo. Mňa najviac zaujalo niekoľko bodov. Zvýšenie ciel voči ostatným štátom, aj keď po niekoľkohodinovom predýchaní sa všetci odborní experti unisono zhodli v názore, že takáto obchodná vojna povedie k jedinému záveru: takýmto drastickým opatrením si v konečnom dôsledku uškodia samotní Američania…

Ďalším diamantom sa stalo zrušenie mnohorakej pomoci ostatným štátom. „Lesotho? Kto z vás počul o dákom Lesothe? A prečo sme najmenší štátik dotovali niekoľkými státisícmi dolárov? S takýmto šafárením sme skončili. Nedáme už ani cent! Zoškrtáme, zlikvidujeme…!“ Nuž, ani sa veľmi nečudujem takémuto opatreniu. Vskutku, o africkom Lesothe priemerný Američan sotvakedy čítal. To, čo sa v civilizovaných krajinách každý žiačik naučí už v piatom či šiestom ročníku základnej školy, sa v USA so 14-imi percentami negramotných dospelých nemá ako dozvedieť. Okrem toho, že sú vo všeobecnosti geograficky negramotní, súčasne 19 % absolventov stredných škôl nie je schopných ani čítať, ani písať. Každý piaty. To znamená 16 miliónov ľudí – najviac zo všetkých kultúrnych štátov. Ale pán chválenkár nezostal iba pritom. Veľa času obetoval aj premenúvaniu. Ak sa u nás rozhoduje o zmene názvu jedinej ulice, predchádza tomu procesu nekonečné celospoločenské rokovanie či áno, alebo nie. Ale tam za oceánom? Jediný pomotaný chlap si povie, že z Mexického zálivu bude zo dňa na deň záliv Americký a bastafidli! Netuším, či práve Trump má toľkú právomoc, ale nazdávam sa, že ak áno, mali by mu ju okamžite odňať. On asi nie je celkom príčetný. Ono by to totiž znamenalo prepísať všetky mapy, atlasy, učebnice, náučné pomôcky a podobne. Tomu ten frajer vraví úspory? A napokon ani Panamský prieplav, ktorý sa rozhodol vrátiť americkému ľudu, čo ho kedysi vlastnou krvou vybudoval, by nevyšiel lacno. „No my ho dostaneme späť! Takisto ako Kanadu alebo Grónsko. Aj za cenu ozbrojeného konfliktu!“ Wow, tak tomu sa teda vraví slovo do bitky!

100-minút dlhý prejav sa nezaobišiel bez konfliktov. Najviac hlasno a najostrejšie protestujúceho Demokrata Ala Greena museli usporiadatelia vyviesť zo sály. No pozoruhodné boli aj výkony jednoliateho bloku Republikánov. Podali ozaj strhujúci výkon mimoriadnej lojality k svojmu vodcovi. Po každej tretej až piatej vete srdcervúcej ódy na veľkoleposť USA vstali zo svojich sedadiel a odušu svojmu staronovému šéfovi tlieskali. Odhadom najmenej tridsaťkrát za prejav. Viete si predstaviť, ako ich museli bolieť dlane? A ako zadky či chrbtica? Sústredeným skenovaním situácie som si nevšimla, žeby sa niektorý kongresman ulieval alebo ho, prepánajána, zlomilo v krížoch. Napriek ich priemernému veku 65 rokov to všetci ustáli a nikoho nebolo potrebné z miestnosti vynášať. Alebo mali všetci sľúbené cieľové prémie, alebo ich na nohách držalo ešte čosi onakvejšie… Pravdupovediac, ja by som sa na to ich kolektívne nacvičené jo-jo pekne vyprdla. Hore, ťap-ťap ťapušky, znovu dolu, po chvíľke zas hore, odťapkať si svoju normu, a opäť dolu … A potom aby som sa z toho čudného telocviku týždeň kurírovala. Ďakujem, ani náhodou!

Krátko po tej idiotskej záplave bohapustého rečnenia sa náš všestranný umelec Thomas Puskailer pustil do spovedania bežných Američanov s otázkou, aký je ich názor na prezidentské vystúpenie. Z tých zhruba dvadsiatich oslovených sa ani jeden jediný neunúval ani len otvoriť ústa, ani odmávať Tomáška rukou. Očividne ho mali v paži. Tentokrát vyšiel naprázdno. Ktovie, prečo?!