olitat

Viem, že to číslo nie je presné. Každý deň, ba každú hodinu sa rodia, aj umierajú stovky ľudí. Niekto odíde v pokoji, tíško a bez bolesti, iný po dlhej a ťažkej chorobe alebo na následky automobilovej nehody. V istých prípadoch to ukončí sám. No máločo je zbytočné tak, ako sa to odohralo v ďalšej slovenskej osade. Na následky požiaru tam zhorelo 5 ľudí. Jedna dospelá žena a štyri deti.

Nemyslím si, že veľmi trpeli. Podľa expertov sa človek skôr zadusí, než by pocítil účinky horúceho prílivu. No na pohľad jeho devastačný výsledok pre pozostalých vyzerá hrôzostrašne. Z krátkych televíznych šotov sme sa veľa detailov nedozvedeli. Keďže tu máme okrem mnohých iných problémov aj slintačku, krívačku a množiaci sa čierny kašeľ, na 5 rómskych obyvateľov sa veľa času a priestoru nedostalo. Alebo to už považujeme za takmer „bežnú“ súčasť nášho života? Médiá tejto udalosti venovali sotva jeden a pol dňa, jeden či dva pohľady na osadu a – finito! Pokiaľ som to správne vyhodnotila, nikto z novinárov sa neobťažoval ani vyspovedať pozostalých, alebo ďalších susedov, ktorí síce z požiaru unikli živí, ale prišli celkom o všetko. Všetok úbohý majetok i chatrnú strechu nad hlavou. Kratučký záber na zničenú osadu taktiež nenaznačil, koľko ich je. Mŕtvu pani identifikovali ako prababku detí, z nich štyroch bolo jedno batoľa. Nezáleží mi veľmi na tom, či staršia žena skončila v pekle, lebo predpokladám, že v jej veku sa dáke tie hriechy nakopili, no tých detí mi je úprimne ľúto. Nemali dosť času na to, aby spáchali dostatok zločinov na to, aby skončili v Luciferovom kotli. Tobôž, ak šlo o mŕtve batoľa! To chúďa ešte ani nezačalo žiť…

Až vďaka písaniu tohto článku som si uvedomila, že v tomto roku uplynie 50 rokov od dátumu zvolenia pána Gustáva Husáka za prezidenta Československa. Prvého slovenského, ktorý nedlho po nástupe do svojej funkcie vyhlásil nezmieriteľný boj s neduhmi spoločnosti vrátane začlenenia zanedbanej rómskej komunity do zvyšku spoločnosti. Práca, byty, likvidácia osád, kontroly školskej dochádzky detí, osvojenie si ich základných hygienických návykov, dostupnosť nezávadnej pitnej vody. Avšak táto grandiózna úloha nikdy nebola dotiahnutá do konca. Aj tých zopár drobných úspechov sa v priebehu nasledujúcich rokov rozplynulo na prach. Naopak. Cigánske osady sa po celej republike množia ako huby po daždi. Včítane „obytných“ búd a vŕšiacich sa priľahlých smetísk plných vírusov, baktérií a hlodavcov, v ktorých žijú naši spoluobčania a hrajú sa ich deti. Bez minimálnej šance vymaniť sa z dedičnej biedy a chudoby. Kým sa podaktorí topia v zlate a prepychu, oni živoria na pokraji spoločnosti bez toho, aby im ktosi poskytol minimálnu šancu na zlepšenie ich podmienok.

Počas pôsobenia ctihodnej pani Remišovej na príslušnom ministerstve sa po obdobnej tragickej udalosti táto dáma dala počuť, že jej úrad podnikol všetky kroky na zlepšenie situácie našej minoritnej populácie. Veľký dôraz kládla najmä na to, že dala vypracovať takzvaný ATLAS rómskych osád na Slovensku. Nadúvala sa pýchou, ako geniálne si počína. Až na to, že už takýto ATLAS dlhé roky existoval. Stačilo ho len pooprašovať a – voilá! – dal sa použiť. Jeho autorka pani profesorka Radičová a jej spolupracovníci v ňom dokonca vypracovali jasný, potenciálne reálny súpis opatrení na vyriešenie rómskej otázky. V čase i priestore. Isteže by nešlo ani o ročný, ani päťročný projekt. Avšak v súčinnosti s mnohými ochotnými charitatívnymi organizáciami, jednotlivcami, prípadnými sponzormi a európskymi dotáciami by sa to predsa len mohlo podariť. Komisia so zanieteným vodcom typu pána Krčméryho by to hravo zvládala!

Posledný výjav z kratučkej reportáže ohľadne polovyhoretej osady ma postavil zo stoličky. Pred pozadím hnusných chatrčí, pozostávajúcich z prehnitých kusov kadejakých plátov lepenky, roztrhaných diek a odliepajúcich sa, nahlas rachotiacich plechových krytín sa hrdo postavil pán starosta, aby verejnosť informoval, čo všetko so svojimi spolupracovníkmi obetavo zabezpečil pre tých, čo zostali bez príbytku. Náhradné ubytovanie, rýchloobčerstvenie, prvotná zbierka šatstva. No okrem toho „už“ vytypované blízke lokality na umiestnenie náhradných ubytovní pre postihnutých. Prostých, ale nových, vykúrených a čistých. Aj za kontejnery by istotne boli vďační…

Pán starosta mi pripadal ako kompetentný muž. Sympatický, aj výkonný. No nevdojak mi napadla otázka zásadného významu.

Pán starosta, a to sa nedalo urobiť už skôr? Museli ste čakať až do tragédie epických rozmerov? Koľkokrát ste šli cez dotknutú osadu? To ste naozaj museli vydržať, až kým sa tadiaľ neprehnal ohnivý živel? Aj vďaka vašej pasivite naša spoločnosť prišla o päť dušičiek.

Pán starosta, ako sa vám spí?!