olitat

Nepatrím k tým, ktorí na druhých ľuďoch skúmajú každý detail. Nehodnotím, nekritizujem. Nech si nosia, čo chcú. To, čo im vyhovuje a v čom sa cítia príjemne. Pretože ak toto pravidlo porušíte, nemusí sa to skončiť dobre. Ba práve naopak. Neraz sa mi to nevyplatilo. A výsledok? Nasledoval jeden veľký, velikánsky TRAPAS.

Medzi tie, na ktoré sa nezabúda, musím nepochybne zaradiť ten, čo som si vyrobila iba zopár týždňov po mojom nástupe do svojho prvého trvalého pracovného pomeru. Jeden kolega práve oslavoval životné jubileum, na ktoré sme ako spriatelené oddelenie boli tiež pozvaní. Dostavili sme sa hromadne, príjemne naladení, tešiaci sa na dobrú spoločnosť. Veselo sme si odbili tradičné i netradičné gratulácie, objatia a bozkance, odovzdali podarúnky a kvetinky, naliali aj vypili prvé povinné prípitky. Postupne sa rozvinula plynulá debata. No, ako sa to už stáva, asi po polhodine náhle hovor vyšumel do stratena, iba kde-tu sa ozýval pridusený mrmot či chichot. V takých okamihoch som bola v spoločnosti zvyknutá nenásilnou formou zahnať anjeliky a nanovo rozprúdiť debatu. Mám silný hlas, ktorým zľahka dokričím aj na vzdialenosť dvoch spojených dĺžok futbalových ihrísk, takže cvendživo osloviť pána oslávenca mi nerobilo nijaký problém. S vervou som na neho upriamila pozornosť celej miestnosti. „No teda, Peťko, mať v tvojom zrelom veku takú hustú, čiernu hrivu, bol vždy môj sen! To sa hneď tak nevidí!“ No stalo sa, čo som vôbec nečakala. Namiesto na neho sa pozornosť všetkých nečakane sústredila na mňa. V celej sále nastalo akési nepríjemné ticho. Doslova hrobové. Každučký prítomný hosť odrazu neveriaco zízal na moju maličkosť. No nielen to. Pokukávalo sa hocikam, len nie na Peťa. A tá trápna mĺkvota trvala azda aj dve minúty. Napokon ju pretrhol on sám. Odkašľal si, čudne sa zasmial a vyhŕkol: „Tak to ti zo srdca prajem!“

O čosi neskôr som sa dozvedela o omyle z nedostatku nazbieraných informácií a prirodzenej nevšímavosti voči detailom iných ľudí. Okrem mňa totiž všetci vedeli, že tá hustá hriva je skutočne prirodzená, lež už nie jej farba. O tú sa totiž pravidelne starala Peťkova milujúca manželka. Nuž, a odkiaľ to mala vedieť jedna potreštená elévka? To ma tí šošoni nemohli vopred upozorniť, aby som sa nestrápnila? Seba či jeho?! … Po mnohých rokoch sme sa opätovne náhodou stretli. Hustá hriva mu zostala, ale namiesto umelej čiernej kolorovatiny mu hlavu zdobila prirodzená striebristosivá pokrievka. Dodnes nepochopím, prečo si ju predtým farbil…

I keď nasledujúci lapsus nepochádza z mojej hlavy, ale od mojej najlepšej kamošky, nikdy som na neho nezabudla a používam ho dodnes – často a rada všade tam, kde čo i len trošku pasuje. Stalo sa to ešte na strednej škole. Na hodine vcelku obľúbeného predmetu – telesnej výchovy počas polročného osvojovania si gymnastickej výuky. Vždy som mala radšej kolektívne športy, než toto individuálne trýznenie. Ale nedalo sa mu vyhnúť. Navyše keď sme za telocvikárku mali neveľmi obľúbenú mladučkú profesorku vedomú si svojej krásy. Prirodzená blondína s belasými očami. No jej nepopularita nespočívala v tom, ale v jej povahe. Ako pedagogička nestála za nič. Namiesto toho, aby nezrelé tínedžerky skôr povzbudzovala, nenápadne ich ponižovala. Lenže nenadarmo sa vraví: pýcha predchádza pád…

Keď sme už mali za sebou všetky protivné disciplíny typu preskok cez koňa, bradlá i šplh na lane, nasledovalo posledné náčinie: kladina. Obávané a nenávidené. Vždy sa mi zdalo riskantné prechádzať sa po úzkom kuse dreva umiestnenom v nezdravej výške bez akejkoľvek opory. Už odmalička som celkom dobre fyzicky stavaná, ale taký artistický výkon sa mi proste priečil. No nedalo sa inak. Na pokyn krásnej pani profesorky sa tridsiatka neplnoletých nešťastníc zhŕkla pozdĺž dlhočizného potvorstva. A elegantná mladica nádherne opálená po ktoviekoľkom lyžiarskom zájazde sa pustila do vysvetľovania postupu: „Tak, dievčatá, toto je kladina. Aby ste ju prešli, najprv sa na ňu potrebujete dostať. Existuje niekoľko spôsobov, ako na to. Ja vám teraz predvediem ten najjednoduchší … “ A takto to pokračovalo zopár minút. Už-už sa zdalo, že sa nahor ani neprepracujeme, keď sa odrazu ladným výskokom vyhupla do požadovanej výšky. „Vidíte, dievčatá, že sa toho netreba báť. Pozrite, aké to je ľahké, však? Potom to už ide samo. Zatiaľ sa len dívajte, ako sa to robí. Celkom rovnako, ako na zemi. Rovnováhu zatiaľ vo vašom prípade udržiavame roztiahnutými pažami. Pri tejto otočke na konci vás podržím ja. A teraz nazad. No, vidíte, kočky, že sa netreba báť. Presne takto sa to …“ Bola zhruba v polovici kladiny, keď sa to stalo. Či sa jej proste len šmykla noha, alebo ju dáke telocvikárske božstvo mienilo potrestať za nadbytočnú pýchu, netuším. Odrazu jej len do vzduchu vyleteli všetky štyri končatiny a naša premilená modelka pristála v pokrútenej polohe priamo na zadku. Samozrejme, dolu na žinenke. Našej nedospelej tridsiatke vyrazilo dych. Dáko nám nešlo do hlavy, žeby sa to malo robiť presne takto… Nastalo zhrozené ticho. Uplynulo zopár sekúnd strnulosti, než sme sa k nej vrhli, aby sme ju opäť postavili na nohy. A až keď sme sa ubezpečili, že je v poriadku, sa mi spoza chrbta ozvalo: „Pani profesorka, ale ste veľmi pekne opálená!“ Ak bola dotyčná dáma dovtedy od hanby iba ako rajčiak, po tejto pochybnej pochvale jej na tvár naskákali sýto purpurové škvrny. A aj keď sa nám od potláčaného chichotu mnohým triasli plecia, ani jedna si nedovolila rozosmiať sa nahlas. Zaručene by nás čakala návšteva riaditeľne alebo čosi ešte horšie. Už ste počuli o niekom, kto by prepadol z telocviku?!

Odvtedy prešlo už mnoho rokov, ale ten výjav pyšnej princezny voľne klesajúcej zadkom k žinenke sa mi až nadosmrti vryl do pamäti. A ak sa v mojom okolí nájde aj ďalší hlúpy tlčhuba typu „takto sa to robí“, nerozpakujem sa mu zakontrovať hláškou: “ To nič, chlapče. Z toho sa vyspíš. Ale si aspoň veľmi pekne opálený!“ Doposiaľ každý pochopil…