olitat

„Ešte som nemala ani sedemnásť rokov. Imro mal tridsaťpäť. Bol to sadista…

Prvých pár dní sme si rozumeli. Hrmavica začala až na tretí, štvrtý deň. Príšerne na mňa žiarlil. Pre hocijakú maličkosť. Úplne mu stačilo, keď na mojom tele zazrel dáku modrinu či odreninu a už ma zbil. Holou rukou alebo hocičím, čo mu práve prišlo pod ruku. Bolo to hrozné. Bránila som sa, ako som len vedela, ale on mal veľkú silu, takže si z mojich protiúderov nič nerobil. To akoby ho mucha pošteklila. Žiarlil na všetko a na všetkých okolo seba. Na vlastnú mamu, na otca, na kamošov. Ani len pohár vody som si nemohla od niekoho iného vypýtať bez toho, aby hneď nenasledoval trest. Mlátil ma ako žito. Neustále. Každý deň. Až do krvi. Bola som samá sinka.

Jasné, že som sa od neho chcela dostať. Tuším už po prvom týždni. Lenže Imro sa mi vyhrážal. Rozísť sa nechcel. Bála som sa, že mi naozaj vážne ublíži. A po tom som ani omylom netúžila. Strážil ma ako oko v hlave. Preto som len vyčkávala na vhodnú príležitosť a potichu som dúfala, že si po neho fízli už konečne prídu. Nemohla som sa toho dočkať. Sama som bola bezmocná. Nech by som sa kamkoľvek zvrtla, nebolo by preňho problémom nájsť ma.

Život s ním bol úplným hororom. Hocikedy v noci ma vytiahol z postele. Musela som sa povyzliekať a on ma začal prezerať. Samozrejme, že zakaždým niečo našiel – ako dôkaz, že som spala s inými mužmi. Najčastejšie to boli podliatiny, ktoré som utŕžila práve od neho. Jemu stačilo málo. Aj štípanec od komára alebo dáky škrabanec od kríkov bol vhodnou zámienkou na to, aby ma strieskal. Neustále mi vykrikoval, že ma j*be aj jeho vlastný otec a bratia. Bol to blázon. Raz ma zbil tak, že na mne nezostal ani kúsoček prirodzene sfarbenej pokožky. Odhora až dolu som bola celkom čierna. Ako uhlie…

Boli sme na diskotéke. Imro šiel tancovať. Mne prikázal, aby som zostala sedieť pri bare a ani sa odtiaľ nepohla. Vraj ak uvidí, že sa s niekým rozprávam, zabije ma. Bolo to smiešne. Každú chvíľu sa pri mne pristavil dáky kamoš alebo kamoška. Len aby ma pozdravili. Vôbec som nehýbala hlavou a rozprávala sa s nimi cez plece ako dáka šibnutá. Jasné, že raz som sa nechtiac pomýlila. Sranda je, že sa to stalo práve s Imrovým bratrancom. Pýtal si odo mňa zapaľovač. Musela som sa trošku nahnúť, keď som mu ho podávala. Ani mi nenapadlo, že nesmiem ani to. Imro ma po celý čas, čo bol na parkete, ostražito sledoval. Videl aj celú scénku so zapaľovačom. Vrátil sa ku mne a pokojne mi navrhol, aby sme sa išli poprechádzať. Nič zlé som netušila. Myslela som si, že to naňho prišlo a že si za rohom strihneme jedno rýchle číselko. Vyšli sme von, do noci… Hneď pred vchodom sa na mňa vrhol. Bil ma zovretými päsťami, z celej sily. Jednou rukou si ma vždy na striedačku pridŕžal, aby som mu nemohla ujsť, druhou ma boxoval. Myksľoval mnou a sácal ma, zhodil na zem. Tam do mňa začal kopať. Bolo mu úplne jedno, že ma môže aj zabiť. Naopak – v tej chvíli si želal iba to. Zabiť ma. Mal obuté ťažké, okované kovbojky. Aj dnes považujem za zázrak, že mi nič nezlomil alebo ma naveky neskaličil. Kopal do mňa ako do futbalovej lopty. Bol tam taký dlhý, strmý svah. Kopal do mňa celou cestou, až kým som sa nezgúľala až dolu… Vtedy sa mi po prvýkrát stalo, že som sa pri bitke smiala. Neviem, čo to do mňa vošlo. Namiesto plaču a revu – smiech. Ale veď to bola naozaj hrozne komická situácia! Komická a nezmyselná. Ako z filmu… Keď Imra najhorší záchvat zúrivosti prešiel, nejako som sa pozviechala zo zeme. Všetko ma bolelo. Ako keby mi v tele poprehadzoval každú kosť. Nič nebolo na svojom mieste. Z tváre som krvácala. Z nosa, rozbitých úst, aj z tržných rán na čele pri obočí a na temene hlavy. Veľmi zle sa to potom hojilo.

Najviac som sa smiala, keď ma chcel obesiť.

Už si nepamätám, čo mu to zas vliezlo do hlavy. V byte sme vtedy boli sami. Vytiahol opasok a že ma naň obesí na okne. Myslel to smrteľne vážne. Nejako som sa mu ubránila, ani neviem ako. Na podrobnosti si už nespomeniem. Ale na to, ako veľmi som sa pritom musela smiať, na to si pamätám celkom presne. Až som dostala kŕče do brucha. Čeľuste ma z toho boleli ešte týždeň. Nie z bitky, ale od smiechu. Znovu mi to pripadalo natoľko absurdné, že som nedokázala pochopiť, že to prežívam ja, Žaneta. Ako v groteske s Laurelom a Hardym.

Nakoniec ma neobesil. Som tu. Celá a živá.

Pre Imra si stále nik nechodil a ja som už nevedela, ako ďalej. Za každú cenu som chcela zdrhnúť. Naveľa som ho uprosila, aby ma pustil za otcom. Za mojím vlastným otcom. Pozrieť ho a tak. Najprv nechcel. Ziapal na mňa, že určite chcem trtkať aj s ním. Vravím, že to bol totálny imbecil. Po nejakom čase mi to však predsa len dovolil. Konečne som bola voľná. Aspoň som si to myslela. Ešte stále som poriadne nevedela odhadnúť, čoho všetkého je ten blbec schopný… Mala som v úmysle Imra a jemu podobných už nikdy v živote nevidieť. Zavrela som sa doma. Celý týždeň som vôbec nevychádzala von. Bola som ako vo väzení. Mal byť on, bola som ja. Po týždni som sa nazdávala, že už mám od neho pokoj, že už na mňa dávno zabudol, že si našiel inú. Aj v domácnosti bolo potrebné všeličo porobiť. Po siedmich dňoch nútenej samotky som sa vybrala na nákup…

Imro ma odchytil pred obchodom. A viac ma nepustil. Dovliekol ma k nim domov a všetko začalo odznova. Taký nátresk, aký som vtedy dostala, si málokto vôbec dokáže predstaviť. Prežila som aj ten. Potom som sa dozvedela, že Imro ma po celý ten čas špehoval. Ani na chvíľku ma nespustil z očí. Usadil sa na streche protiľahlého domu a pozoroval ma ďalekohľadom. Cez naše okná. Vedel o každom mojom kroku, čo a kedy som ten týždeň robila. Šialenec. Bol mnou posadnutý.

Celé trápenie trvalo skoro štyri mesiace. Štyri mesiace som denno-denne dostávala bitku. Za nič. Konečne sa to skončilo. Najlepšie ako mohlo a malo už oveľa skôr. Pri nejakej náhodnej razii ho vymákli policajti. Ihneď ho zbalili. V dákom nočnom podniku. Dodnes som im za to vďačná, len mohli prísť o čosi prv… Imro bol znovu odsúdený. Sedí ešte aj teraz. Už sú to tri roky. Dúfam, že tam najmenej ďalšie tri ešte zostane. Za to, čo s tými dievčatami porobil, by tam mal zostať aj natrvalo. On naozaj nie je normálny. A hlavne – podľa mňa je nepolepšiteľný. Keď z basy vyjde, znovu bude znásilňovať. A mlátiť a kopať a kaličiť. Za to dám hocikedy ruku do ohňa. Viem, o čom hovorím. Zažila som to na vlastnej koži… Dodnes mi z tej basy píše. Nie zamilované listy. Samé hrozby, čo so mnou urobí, keď sa opäť stretneme. Vraj ma zabije toľkokrát, koľkokrát som mu bola neverná. Na tejto historke ma úprimne teší jedno: som si stopro istá, že pokiaľ som s ním bola ja, nijakej inej žene neublížil. Tie štyri mesiace mal so mnou toľko roboty, že na ostatné jednoducho nemal čas. Na mne sa teda vyšantil parádne!

Imro nebol jediným sadistom v mojom živote. Každý môj priateľ ma skôr či neskôr začal biť. Neviem prečo. Asi si vždy vyberiem ten nesprávny typ. Iba môj terajší chlapec na mňa ešte ani raz nevztiahol ruku. A to už spolu žijeme dlhšie než štvrť roka. Ani na mňa nekričí. Ja aj občas zdvihnem hlas, keď sa kvôli niečomu rozčúlim, ale on nikdy. Vždy na mňa len po dobrom. Pohladká ma a a tichučko mi dohovára. Je úžasne sladký. Ako cukrík. Alebo ako čokoláda. A to ja mám rada. Veľmi ľúbim čokoládu a dobrých mužov…“ POKRAČOVANIE NABUDÚCE.