Výňatok z autentického rozhovoru:
olitat: „Doma ťa niekedy bili?“ Žaneta: „Nikdy v živote. Môj tato je dobrý chlap. Ani raz na mňa nepoložil ruku. Vždy mi iba dohováral. Podobrotky.“ „Ako si potom mohla znášať toľko bitky od svojich priateľov?“ „Už ani neviem. Ľúbila som ich. Bolo to fakt komické, keď ma bili. Smiala som sa. Hlavne že som nebola sama. Bolesť po bitke rýchlo prejde. Bolesť zubov je horšia.“ „Zbil ťa niekedy nejaký zákazník?“ „Nie.“ „Chceš sa raz vydať?“ „Ani neviem. Možno niekedy neskôr. Nijak zvlášť po tom netúžim.“ „Chceš mať deti?“ „Jedno. Dcéru.“ „Keď ťa raz prestanú baviť diskotéky, ako si predstavuješ svoj budúci život?“ „Tak – normálne. Nemusím byť práve vydatá, ale s niekým budem žiť a on ma bude veľmi ľúbiť. Aj ja jeho. On sa postará, aby nám nič nechýbalo a ja sa budem starať o domácnosť, o dieťa, o neho a o seba. Predstavujem si to tak obyčajne. Romanticky.“ „Si romantická?“ „Hrozne. Najradšej mám také tie zamilované filmy. Hriešny tanec a Pretty woman som videla asi stokrát. A pozriem si ich zas. Angeliku, Mastičkára, aj slovenské Červené víno. Vždy pri nich plačem.“ „Aj romantické knihy ťa bavia?“ „Knihy nečítam. Iba rozprávkové. Kde vždy dobro zvíťazí. Nemám rada smutné konce. Preto ani nemám v obľube tie akčné filmy a trilery.“ „Chodila si niekedy do dákeho tanečného kurzu?“ „Nie.“ „Vieš tancovať valčík alebo polku?“ „Nie. Ja mám rada iba disko. Na ľudových zábavách netancujem. Iba sedíme a počúvame hudbu.“ „Chodievaš do divadla?“ „Nie.“ „Bola si niekedy v divadle?“ „Raz. So školou v Národnom. Na opere. Odvtedy už nie.“ „Máš rada cirkus?“ „Jój, veľmi!“ „Bola si niekedy na plese?“ „Nie.“ „Máš dlhé šaty?“ „Nie. Šaty neznášam. Najlepšie sa cítim v džínsoch, tričku a teniskách.“ „Kde je potom tá tvoja romantika? Nechcela by si si to niekedy vyskúšať? Len raz. Iba vyskúšať, aké to je. Ako Angelika. Vo veľkej plesovej toalete, v luxusnom, elegantnom prostredí, v slávnostnej atmosfére…“ „Nie. Možno iba v sobášny deň by som si dala tie krásne, dlhé biele šaty. Ja si romantiku predstavujem tak, že ma trebárs niekto unesie a môj ženích ma bude hľadať, nájde ma a oslobodí. A potom budeme šťastní až do smrti…“
„Používaš nejakú antikoncepciu?“ „Myslíš tým, či som si dala podviazať vaječníky?“ „Nie. Myslím tým, či užívaš tabletky proti otehotneniu alebo či máš zavedené vnútromaternicové teliesko.“ „Nie.“ „Nikdy si nič nebrala?“ „Nie.“ „Milovala si sa niekedy so ženou?“ „Fuj. Ani počuť. Keď ma daktorá lesba obháňala, dostala po nose.“ „Našli sa také?“ „Hromada.“ „Masturbovala si niekedy?“ „Nie.“ „Ani ako malé, zvedavé dievčatko?“ „Nikdy. Len pomyslenie na to, že by som sa mala sama seba dotýkať, je mi odporné. Aj všetky tie pomôcky a tak.“ “ Ako riešiš situáciu, keď práve nemáš stáleho partnera a zatúžiš po milovaní, po sexe?“ „No ako asi. Pohľadám si nejakého riadneho bujaka, čo ma poj*be. Vždy sa dáky nájde. To predsa nie je problém.“ „Si poverčivá?“ „Strašne! Aj k veštici chodievam.“ „Z čoho ti veští?“ „Z kávy a z kariet. Je fantastická. Fakt. Predpovedala mi, že sa vydám na dlhú cestu, a ešte že jej v kartách stále vychádza decko. Dlhá, ďaleká cesta a decko. Vtedy som jej neverila. Veď som stále trčala len v Bratislave.“ „Splnilo sa ti to, čo ti predpovedala?“ „Do bodky.“ „Aká to bola cesta? Kam?“ „Do Talianska. A vrátila som sa stadiaľ aj s deckom…“
„Raz sme spolu s Lindou išli navštíviť ďalšiu priateľku, Helu. Mala malé dieťa, tak prestala chodiť do partie. Bola vydatá za Jugoša. On bol šíber. Tá Linda bola tou istou Lindou, s ktorou sme vtedy dávno v Prahe šliapali chodník. Už nežije. Na začiatku tohto roka zomrela. V Taliansku…
Hela nám hneď za dverami oznámila, že o niekoľko dní k nim majú prísť ďalší dvaja Jugoši, kamoši jej manžela. A že či sa s nimi nechceme zoznámiť. Povedali sme: „Prečo nie? Ak budú stáť za hriech… Zavolaj, keď dorazia. Pozrieme sa na nich zblízka!“ Za nejaký týždeň sme sa aj zoznámili. Najprv sa mi ani jeden z nich nepozdával. Neboli to celkom moje typy. Nijakí extra veľkí fešáci. Lenže – slovo dalo slovo, niečo sme popili, a o tri dni sme už spolu spávali. Ja s Brankom, Linda s Džerym. To bola prezývka. Jeho pravé meno som sa ani nedozvedela. Ani ma nezaujímalo. Môj Branko bol z Čiernej hory – dvadsaťštyriročný blondiak s modrými očami. Nijaký krásavec, ale bohovský sympaťák. Po čase som sa doňho zaľúbila. Bol veľmi vtipný, veselý, stále sa okolo mňa točil, hladkal ma a bozkával. Iné baby si nevšímal. Len mňa. Peňazí mal ako pliev. Tuším po prvý raz som natrafila na muža, ktorý sa ku mne choval ako dokonalý džentlmen. Hocikam sme prišli, všetko za mňa platil. Akúkoľvek útratu. Jemu to bolo jedno. Dvesto alebo dvetisíc. Všetko jedno. Rozhadzoval ako milionár. Musím úprimne povedať, že to bola jedna z vecí, čo sa mi na ňom ohromne rátali. Odrazu som nemala žiadnu starosť. V tom čase už babička bola mŕtva. Otec mal svoje automaty a frajerky. Prachy za predaný byt už rozhádzal. Žil len z toho, čo mu poslali sestry zo Švajčiarska, a ja z toho, čo som od neho vydrankala. Čo ešte nestačil prehrať…
Asi po dvoch týždňoch mi Branko navrhol, aby som s ním išla do Talianska. Že tam má malého syna, o ktorého sa stará. Spýtal sa ma, či by som tam s ním nechcela žiť. Ako jeho partnerka, neskôr možno aj manželka. Ako budem chcieť. Taký istý návrh dostala Linda od Džeryho. Obidve sme okamžite súhlasili. Zdalo sa nám, že nás nemohlo stretnúť väčšie šťastie. Milí, prachatí muži, ktorí vedia, čo má žena rada, a ešte k tomu v romantikou opradenom Taliansku…! Čo viac sme si mohli priať?!“ …..POKRAČOVANIE NABUDÚCE.
Budem dúfať aj ja! Ďakujem za odpoveď a... ...
To ma naozaj veľmi mrzí. Preto dúfam, že... ...
Ak si občas prelistuješ aj debatu, musí Ti byť... ...
A vieš, že o tom pochybujem?! ...
Stačí prosté: ĎAKUJEM ? Máš u mňa najmenej... ...
Celá debata | RSS tejto debaty